Tri nudné večery na predsezónnych testoch v Barcelone. Dvaja tímový kolegovia. Jedna hlúpa stávka.
Dennis Hauger, pán dohadzovač. Arthur Leclerc, obeť číslo jeden. Stella Nilsen, obeť číslo dva.
Hovorí sa, že pod lampou býva vždy tá najväčšia tma...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
"→ Amber Lounge aka celebritný život v Monaku 🙄🤞🏻"
replies to the story:
↩︎ charles_leclerc: vidíme sa tam 😜
↩︎julie_kristiansen: olala 🤭 pozor na slečnu 😈
-------------------------------
Dívajúc sa na svoj odraz v zrkadle, popravila si dlhý prameň svojich blond vlasov, ktorý jej nezbedne utekal do očí. Jej decentný make up, bol nič v porovnaní so šatami, ktoré mala na sebe oblečené. Obyčajné čierne, s možno o čosi viac vyzývavejším výstrihom, akoby sa patrilo. Malé čierne, by mali byť bezpochyby súčasťou šatníka každej ženy. Ten Stellin bol do onoho rána výnimkou. Spomínajúc dnešné ráno, vrátila sa v myšlienkach k včerajšiemu večeru. Spomienka naň ju nútila si zahryznúť do spodnej pery, ničiac tak svoj perfektne nanesený rúž.
Bolo niečo po deviatej hodine večer. Tak ako v celom hotely, i v Stellinej prenajatej izbe panovalo ticho, občasne prerušované jej znudenými povzdychmi. Dennis, plniac si svoje pracovné povinnosti, ju nechal už viac, ako polovicu dňa samú. Keď s návštevou Monaka súhlasila, rozhodne si nepredstavovala, že bude väčšinu času sama.
Prepínajúc jeden televízny program za druhým, hľadajúc aspoň jeden, ktorému by bola schopná porozumieť, ju z temer už rutiny vymámilo klopanie na hotelové dvere.
Tvrdiť, že bola prekvapená, by bolo nedostačujúce. Čakala Dennisa, prinajhoršom donáškovú službu nesúcu jej večeru v podobe pizzy, no rozhodne nie postavu, s ktorou sa po otvorení dverí stretla.
Stál tam, v celej svojej kráse. Oblečený, tentokrát nie v prehnane drahom obleku ale v obyčajných veciach. Čierna bunda s kapucňou, ktorá mu presne tak isto, ako po prvýkrát čo sa videli, tak i teraz zahaľovala tvár. Šedé tričko a vypasované bledé džínsy. So sklopeným pohľadom skúmajúc to, ako jeho biele tenisky až príliš svietili v kontraste s krvavo červeným kobercom zdobiacim hotelové podlahy.
„Arthur?" oslovila ho lenivo sa opierajúc o rám dverí.
Dvíhajúc svoj pohľad, letmo si ju prezrel. Dlhé blond vlasy jej jemne dopadali na kríže, na tvári sa značilo prekvapenie miešajúce sa s jemným úsmevom vytvárajúcim sa na jej plných perách. Ľahké saténové pyžamo, do ktorého bola zahalená rozbúchalo jeho srdce. Už beztak bol nervózny, no toto len jeho nervozitu podčiarklo o trochu viac. Nehovoriac o potiacich sa dlaniach.
„Čo tu robíš?" spýtala sa, ukončujúc tak nekomfortné ticho, ktoré sa medzi nimi vytváralo.
Nevediac, čo odpovedať, pošúchal si končekmi prstov zátylok: „Ja, no," na malý moment sa zakoktal neschopný správne naformulovať vetu „Charles ti niečo posiela." vydýchol privierajúc nad svojou hlúposťou oči. Keby mohol, omlátil by si hlavu o stenu za ním.
