drivers' parade | A.L.

quatre

Z neustáleho vrčania motora jej išla pomaly ale isto prasknúť hlava. Istým spôsobom bola zaň i rada, bez neho by totižto okolie tribúny vypĺňalo také to trápne, ťaživé ticho.

Správne, od momentu ako si sadli na jednu z tribún, medzi nimi tento fenomén panoval. Visel nad nimi ako husté mračná vzťahujúce sa nad okolím Barcelony. Ona nevedela, čo povedať a on sa zdal až príliš zaujatý sledovaním jednotlivých monopostov krúžiacich na okruhu Catalunya.

Už ani sama nevedela koľký krát okolo nich prešiel Dennis. Pri čísle desať totižto prestala počítať.

Povzdych mladého Monačana upútal jej pozornosť. Poľahky sa k nemu otočila čakajúc nato, či z neho konečne niečo vypadne, či sa rozrozpráva.

„Asi ťa to príliš nebaví, však?" očami spočinul na jej tvári.

Stella nechápajúc zvraštila obočie. To, že sa s ním nerozprávala automaticky predsa neznamenalo, žeby ju sledovanie testovania nebavilo. Malo by to v ňom vyvolávať presný opak. Alebo nie?

„Súdim podľa toho, že za posledné dve kolá si minimálne dvadsaťkrát prekontrolovala čas na hodinkách, nehovoriac o neustálom podupkávaní pravou nohou." na perách sa mu črtal ľahký úškrn. Taký ten typicky chlapčenský vypovedajúci o tom, že ju má presne tam kde chcel.

Slová, ktoré vyslovil ju úprimne zaskočili. Jeho vnímavosť ju fascinovala. Zaprisahala by sa, že ho ani raz neprichytila pri tom, žeby ju pozoroval. Ako potom dopekla mohol o týchto jej zlozvykoch vedieť? Permanentne keď sa nudila, kontrolovala čas alebo si podupkávala nohou.

„Tieto pretekové záležitosti ma veľmi nebavia. Nikdy ma nebavili." úprimne priznala.

„Tak prečo si potom tu?" zaujímal sa. Tak ako ona nenachádzala logiku v jeho pití kávy, ktorú neznášal, on nevidel logiku v tom, čo robila na predsezónnych testoch, pokiaľ ju formule vôbec nezaujímali.

„Bol to jeden z Dennisových hlúpych nápadov." pokrčila ramenami „Jeho nadšenie, tvrdohlavosť a zapálenie pre vec je častokrát omnoho silnejšie ako moja schopnosť povedať mu nie."

„Poznáte sa dlho?" nadhodenou otázkou dúfal, že prispeje k rozvinutiu diskusie, ktorá sa medzi nimi konečne aspoň trochu začínala črtať.

Stella s úsmevom prikývla. Poznali sa celé roky, predsa len vyrastali v jednom meste, v jednej a tej istej štvrti Osla.

„Prakticky od detstva. Chodili sme do rovnakej škôlky. Je niečo ako môj brat. Hoci máme toho veľa spoločného tak lásku k pretekaniu a rýchlej jazde som od neho nikdy nepochytila." priznala.

„Prečo nie?" spýtal sa očami sledujúc prechádzajúci monopost sfarbený do farieb RedBullu. V okamihu ako minul ich tribúnu, svojim bledo modrými dúhovkami opäť spočinul na blondínke sediacej po jeho ľavici.

„Je to na mňa až príliš," na moment sa odmlčala v snahe nájsť tie správne slová „neviem. Nechcem aby to znelo zle ale občas si o Vás jazdcoch myslím, že nemáte pud sebazáchovy. Dobrovoľne si sadnete do toho stroja," špičkou svojej precízne upravenej manikúry zamierila na jeden z monopostov lietajúcich po dráhe ako čerstvo vystrelený šíp z tetiva luku „krúžite, pre mňa v nepredstaviteľnej rýchlosti, stále dookola a riskujete svoje zdravie len kvôli pár hlúpym bodom." snažila sa mu poodhaliť svoj uhol pohľadu, to, že v skutočnosti ju rýchlosť desila.

Jej prudká reakcia ho pobavila, nútila ho smiať sa. Nesmial sa však na nej, smial sa z jej slov. Zneli presne ako od niekoho, kto nikdy predtým nesedel za volantom rýchleho auta, kto nikdy predtým neokúsil ten povestný pocit slobody.