Tri nudné večery na predsezónnych testoch v Barcelone. Dvaja tímový kolegovia. Jedna hlúpa stávka.
Dennis Hauger, pán dohadzovač. Arthur Leclerc, obeť číslo jeden. Stella Nilsen, obeť číslo dva.
Hovorí sa, že pod lampou býva vždy tá najväčšia tma...
Čo to skutočne znamená robiť niečo bez výčitiek, či očakávaní? Nie sú snáď súčasťou procesu? Súčasťou života?
Stella Nilsen si naozaj nedokázala niečo také predstaviť. Zdalo sa však, že Arthurovi Leclercovi to nerobilo žiaden problém. Chcel po nej len jedno leto, dva necelé mesiace počas, ktorých jej chcel dokázať, že po jeho boku sa naozaj nemusela ničoho báť. Nechcel jej nič sľubovať, obsypávať ju bohapustými, prázdnymi slovami, pretože on sám nevedel kam ich mal osud v úmysle zaviesť, či to, čo mal pre nich pripravené. Jedným si však bol istý. Tým niečím boli jeho city k nej. Náklonnosť, ktorá sa každým ďalším dňom, každým ďalším jej úsmevom, zväčšovala.
A tak sa Stella, odhadzujúc všetky výčitky a očakávania, nevedno ako ocitla v Monaku.
„Neviem ako sa s tebou správne rozlúčiť," zašepkala „ako povedať zbohom bez zbytočných sĺz. Nikdy nebolo také ťažké sa s niekým lúčiť, aké ťažké je to teraz s tebou."
Stáli v hotelovej aule, obaja pripravený nato vydať sa na cestu domov. Arthur letiac do Monaka, Stella vracajúc sa naspäť do Osla.
Svoju tvár skrývala v záhybe jeho krku, vdychujúc tak jeho ostrú kolínsku miešajúcu sa s jeho mentolovým dychom. Bola to vôňa, z ktorej sa jej podlamovali kolená. Vôňa, ktorá jej poľahky dokázala poblázniť myseľ, robiac tak veci, ktoré by za iných okolností neurobila.
„Nemusíš mi hovoriť zbohom. V skutočnosti sa nemusíme vôbec lúčiť." končekmi prstov prechádzal po odhalenej pokožke jej krížov. Hladil ju. Pomalými, monotónnymi pohybmi svojich prstov sa ju snažil upokojiť. „Mám taký nápad." odťahujúc sa od nej, zadíval sa jej do očí „Teda," pravú ruku si položil na zátylok, zatiaľ čo tou ľavou stískal jej štíhli pás „nie je tak úplne z mojej hlavy. Prišiel s ním Charles." dodal.
Charlesovo meno upútalo jej pozornosť, nútilo ju prevrátiť jej bledozelené oči zhora na dol.
„Bezpochyby to bude plán par excellence." irónia v jej hlase na nedala prehliadnuť „Kam nás má v úmysle zamknúť tentokrát?" krížiac svoje ruky tesne nad prsami, spýtala sa „V nejakej letiskovej hale, ktorá sa dlhodobo nepoužíva a vyzdvihne si nás najbližšie, keď bude vo Francúzsku pretekať?" hádala.
Arthur so smiechom pokrútil hlavou: „Formula tri najbližšie preteká v rakúskom Spielbergu začiatkom júla. Sú to posledné preteky pred veľkou letnou prestávkou. Charles mi vnukol myšlienku vziať ťa na tieto necelá dva týždne do Monaka." všímajúc si jej ostýchavý pohľad v rýchlosti dodal „Samozrejme môžeš odmietnuť. Je to len jeden z ďalších hlúpych nápadov, ku ktorým Charles v snahe rozmýšľať dospel."
Ostala bez slov. Dívajúc sa do Arthurovej tváre, nevedela, čo mu povedať. V jej vnútri sa bili dva malé hlásky súperiace o právo voľby. Jeden, prameniaci z jej rozumu, kričiac na ňu nech neblázni, nech nerobí hlúpe rozhodnutia, ktoré by mohla neskôr oľutovať. Druhý, prehovárajúci k nej z hĺbky jej srdca, šepkajúci aby ponuku mladého pretekára prijala.
„Bez výčitiek a očakávaní." vydýchla, prerušujúc tak svoju mlčanlivosť. Pokladajúc svoje ruky na jeho ramená, pristupujúc k nemu bližšie, zašepkala: „Kedy olietame?"
Počujúc jej slová, uvedomujúc si ich význam, na Arthurovej tvári sa rozlial lenivý úsmev.
stellaniposted to her Instagram story:
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
