drivers' parade | A.L.

dix

Bola späť v Barcelone, v Paddocku prislúchajúcemu k okruhu Catalunya. Na mieste, o ktorom sa zaprisahala, že po všetkom tom, nikdy nohou neprekročí vstupnú bránu.

Na krku jej visela malá šnúrka s visačkou vypovedajúcou o tom, že patrila k Preme. V ruke silno zvierala kelímok s vriacou kávou. Naozaj ju potrebovala. Na letisko El Prat prileteli v neskorých večerných hodinách, nehovoriac o tom, že bránou Paddocku prechádzali niečo málo po ôsmej hodine rannej. Znamenalo to len jedno, Boh ochraňuj všetkých tých, ktorí by sa opovážili postaviť Stelle Nilsen do výhľadu.

„Naozaj ťa zabijem!" precedila skrz zaťaté zuby smerom k Dennisovi, ktorý kráčal opodiaľ. Dokonca i on sám sa držal mimo jej privátnej zóny. „Rozkúskujem ťa a vysypem ťa rybičkám aby ťa pomaly ozobávali."

Paddock, na rozdiel od toho, ako si ho pamätala, bol doslova preplnený ľuďmi. Na jej vkus ich tam bolo až príliš. Novinári, média, fotografovia, či členovia nie len jednotlivých tímov formule tri ale predovšetkým formule jeden, boli všetci tí, ktorí pohlcovali priestory Catalunyi.

„Upokoj sa! My budeme mimo tohto všetkého. Svet, ktorý vidíš, zažiješ až v okamihu, kedy sa stanem jazdcom formule jeden. Ak vôbec." posledné slová zamrmlal nórsky jazdec viac menej sám pre seba. Veril si rovnako tak ako veril svojim schopnostiam. Koniec koncov, pokiaľ by ste sa spýtali, ktoréhokoľvek jazdca, či už kategórie tri alebo dva, tvrdil by Vám o sebe, že jej ten najlepší. Pokiaľ by tomu tak nebolo, sám pred sebou by si zatvoril dvere, do kráľovnej motošportu. Dennis Hauger o sebe nepochyboval, to však neznamenalo, že si neuvedomoval dĺžku a náročnosť cesty vedúcej za jeho najväčším snom.

Stella mlčky kráčala ďalej. Obzerala sa na vôkol seba akoby čosi hľadala. Možno nie čosi ale skôr kohosi. Klamala by samej sebe, ak by si snažila nahovoriť, že sa stretnutia s Arthurom nebála. Bála, nevedela totiž, ako sa v jeho blízkosti správať. Mala sa správať tak, že sa nič nedialo a ignorovať ho? Alebo práve naopak sa mala nad všetko povzniesť a baviť sa s ním ako s priateľom? A boli vôbec priatelia? Možno len zbytočne robila z komára somára. Najlepšie bude ak vyčká nato, aký postoj k celému tomu zaujme monacký jazdec.

„Dnes ma čaká prechádzka po okruhu." otočil sa k nej Dennis informujúc ju o dennom programe „Ak chceš môžeš ísť so mnou, ak nie môžeš ostať v kancelárií s Angelinou." dal jej na výber.

„Pôjdem s tebou." vyhŕkla v rýchlosti neuvedomujúc si, že Dennis po okruhu nebude kráčať sám. Okrem jazdeckých inžinierov ho budú doprevádzať i jeho tímový kolegovia. Ollie Caldwell a v neposlednom rade Arthur Leclerc.

Nebolo to tak, žeby nechcela tráviť čas s Angelinou ale vždy radšej preferovala byť s niekým koho poznala dlhé roky ako s niekým, s kým bola sotva týždeň.

„Dennis!" mladého nórskeho jazdca vítal s otvorenou náručou šéf tímu, René Rosin „Dúfam, že si pripravený na štart sezóny chlapče." nečakajúc na jeho odpoveď pohľadom zablúdil k nízkej blondínke, ktorá sa do onoho momentu skrývala za jeho jazdcom „Och, krásna slečna Stella." venoval jej priateľský úsmev.

„Dobrý!" pozdravila nevediac, či mu tykať tak ako všetci ostatní alebo slušne vykať.

„Všetci sú vzadu. Klasicky, ako vždy, sa čaká už len na Arthura s jeho starším bratom."

Žeby mali spolu predsa len niečo spoločné? Ona rovnako všade meškala alebo bola vždy tou, na ktorú sa čakalo.

Pri zmene jazdcovho mena ňou prešla zvláštna vlna energie. V mysli začala nadávať sama sebe zato, ako pochabo a hlúpo sa správala. Skoro akoby bola zamilovaná pubertiačka.