drivers' parade | A.L.

vingt-six

Nemala poňatia o tom kam ju viedli jej vlastné nohy. Kráčala po náhodných cestičkách dúfajúc, že nájde útočisko, v ktorom by mohla stráviť zopár pokojných chvíľ.

Bola nahnevaná, smutná a osamelá. Nahnevaná sama na seba, smutná z Arthurových slov a osamelá vďaka rozsiahlemu priestoru francúzskeho Paddocku, v ktorom temer nikoho nepoznala a do ktorého nepatrila.

Ignorujúc Dennisov hlas, či Angelinino náhlivé volanie jej mena, odkráčala z garáži Premy neuvedomujúc si, že vlastne nemala kam ísť. Cítila sa hlúpo, pateticky. Opäť raz sa nechala uniesť svojimi emóciami, neberúc do úvahy možné dôsledky svojho konania. Jej prchká povaha bola niečím, čo na sebe najviac nenávidela. Nebolo to totiž prvýkrát, čoby neuvážene odišla z boja.

S povzdychom sa rozhliadla na vôkol seba. Mysliac si, že je nadobro stratená, do očí jej udrela známa farebná škála. Červená s malou prímesou bielej a smaragdovo zelenej. Farby, tak typické pre taliansku závodnú stajňu Prema, zaujali jej pozornosť

Sedel kúsok od nej, chrbtom sa opierajúc o jedno z nákladných aut parkujúcich v areály. Stále oblečený vo svojom závodnej kombinéze. Kolená, o ktoré sa opieral lakťami rúk, mal prisunuté blízko k hrudi. V ušiach mal slúchadlá a keby sa Stella veľmi snažila, bola by schopná i v celom tom hluku, ktorý ju obklopoval, zachytiť melódiu, ktorú Arthur počúval, snažiac sa ňou prehlušiť svoje vlastné myšlienky.

Krútiac hlavou, podišla bližšie k nemu, sadajúc si presne tak, ako on. Obaja sa dívali pred seba, na život premietajúci sa pred ich očami. Hoci bol na dosah ruky a keby chceli, obaja by do neho poľahky zapadli, strácajúc sa tak v dave návštevníkov, i napriek tomu sa zdalo, akoby bol tisícky kilometrov vzdialený.

Sedeli vedľa seba, vediac o prítomnosti toho druhého, no i napriek tomu mlčali. Bolo medzi nimi toho toľko nevypovedaného, no ani jeden z nich nemal odvahu nato začať rozprávať.

Pokladajúc hlavu na jeho rameno, upútala jeho pozornosť. Nosom sa túlila k záhybu jeho krku, nasávajúc tak dobre známu mentolovú vôňu, ktorá jej väčšmi nedovoľovala spávať.

Rukami skĺzol k jej pásu berúc ju do svojho objatia. Vtískajúc letmý bozk do jej vlasov, oprel si bradu o vrch jej hlavy. Stále mlčali, v tichosti si užívajúc teplo sálajúce z tela toho druhého. Navzájom sa tíšili. Svoje neutíchajúce myšlienky, rozbúrené emócie.

Hudba hrajúca v jeho ušiach zrazu utíchla. Namiesto nej sa započúval do rytmu Stellinho dychu.

„Mrzí ma to," vydýchol „všetko. Slová, ktoré som povedal. Hádka s Dennisom. Bolo toho dnes príliš veľa a hoci mi to nedávalo seba menšie právo nato reagovať tak, ako som reagoval, stalo sa a ja to bohužiaľ nezmením."

Stella naďalej mlčala. Jej mlčanie Arthura sužovalo.

„Nechal som sa uniesť. Všetkým tým adrenalínom miešajúcim sa s hnevom, ktorý mi prúdil žilami. Bol som nahnevaný sám na seba. Chcel som byť sám so sebou, trýzniť sa svojimi vlastnými myšlienkami a fakt, že ma nechcel Lorenzo nechať ísť ma vytočil ešte viac. A ty s celou tou hlúpu ideou, že sa neznášame, si bola jednoduchým terčom pre moju frustráciu. Mrzí ma to, ma petit lune." rozprávajúc, dlaňou prechádzal po jej krížoch.

„Prekročila som tvoje hranice." nakoniec predsa len prehovorila „Mala som ťa nechať ísť. Dať ti priestor, ktorý si tak veľmi chcel."

Stále sa len spoznávali, učili sa ako komunikovať s tým druhým. Verbálnym ale i neverbálnym spôsobom.

„Naozaj musíme vytrestať Dennisa s Charlesom? Ak si mám z dnešného dňa niečo vziať, rozhodne je to to, že na teba nechcem byť bezdôvodne zlý. Nechcem sa hádať, hrať sa nato, že mi na tebe nezáleží a že ťa nedokážem vystáť, keď opak je pravdou. Nemôžme sa nato celé vykašľať? Radšej budem znášať reči tých dvoch, ako opäť vidieť sklamaný a ublížený výraz v tvojej tvári."