drivers' parade | A.L.

deux

Kapucňa od voľnej čiernej bundy zahaľovala jeho tvár, jediné, čo bolo voľným okom pozorovateľné bola jeho jemne zvlnená bledohnedá štica. V jednej ruke zvieral mobil s kartou od hotelovej izby, zatiaľ čo v druhej držal svoju jazdeckú fľašu odpíjajúc si z jontového drinku. Neskoré večerné tréningy ho ničili hoc boli nevyhnutnou súčasťou jeho života.

Berúc schod po schode pomalým tempom sa dostal na poschodie, kde bola i jeho izba. Nebýval sám, spoločnosť mu robil Dennis.

Otvárajúc presklene dvere oddeľujúce schodisko od vstupnej chodby, dostal sa mu do uší zvonivý dievčenský smiech. Do zorného poľa sa mu následne dostali dlhé blond vlasy vlniace sa vo voľne spadnutých vlnách, široký úsmev tvoriaci jemné jamky v záhyboch líc, drobná štíhla postava. Scéna odohrávajúca sa pred jeho očami mu prišla ako vystrihnutá z filmu. Všetky tie pochabé, spomalené zábery z romantických filmov, ktoré jeho matka tak veľmi milovala a on nenávidel.

Pristihol sa pritom ako ju pozoruje. Upútala celú jeho pozornosť. Akoby na poschodí bola ona sama, no popritom opodiaľ nej stál Dennis rozprávajúc sa s ňou. Podľa blondínkinho výrazu muselo ísť o niečo vtipné, koniec koncov Dennis bol známy svojimi zábavnými historkami.

Nedokázal z nej spustiť oči, až sa miestami začínal cítiť hlúpo, že na ňu len tak civie.

„Lec!" doľahol k nemu nórsky prízvuk volajúci jeho meno.

Jemne krútiac hlavou vzhliadol k Dennisovi, ktorý si útlu blondínku pritiahol do objatia.

„Poď nech ti môžem oficiálne predstaviť Stell!" zvolal.

Stella sa pri zmienke svojho mena obzrela poza rameno na koniec chodby. Všímajúc si postavu stojacu na samotnom konci, pootočila sa.

Stáli naproti sebe. Ona v objatí svojho najlepšieho priateľa, zatiaľ čo on stál sám. Na prvý pohľad vyzeral záhadne, no pripisovala to tmavej kapucni, ktorá jej znemožňovala bližšie preskúmať jeho tvár. Odhadom ju prevyšoval najmenej o hlavu a pol, vyšportovaná, atletická postava odetá v červenom tričku a krátkych športových nohaviciach, široké ramená, štíhli pás. Vyzeral ako všetci tí, s ktorými jazdieval Dennis doma. Partička namyslených, arogantných blbcov, ktorých tak veľmi neznášala, no kvôli Dennisovi ich akceptovala.

Pristupujúc k dvojici bližšie stiahol si z hlavy kapucňu upravujúc si spotené vlasy.

Čím bližšie k nej bol tým lepší výhľad na neho mala. Nevyzeral zle, to vôbec. Klamala by ak by tvrdila opak. Ba naopak, bol celkom príťažlivý. Ostré hrany tváre, viditeľné lícne kosti, hravý chlapčenský kukuč sfarbený do bledomodra s ľahkou prímesou zelených čiarok. Všetko to, po čom väčšina jej rovesníčok túžila. Ona však nie. Vzhľad u nej nezohrával žiadnu roľu. Čo z toho, že je chlapec pekný, pokiaľ sa nevie správať a je hlúpy?

„Stell, môj tímový kolega z Premy Arthur Leclerc." dlaňou ukázal na prichádzajúcu postavu. Tak toto je ten Arthur.

„Lec, moja najlepšia kamarátka Stella Nilsen." predstavil ich.

Dennis bol presvedčený o tom, že jeho neškodný plán, pomaly sa rodiaci v zadných kútikoch jeho mysle, musí bezpochyby vyjsť. Poznal Stellu a hoc o dosť kratšiu dobu, no poznal i Arthura. Boli by dokonalým spojeným. Takým, ktoré sa udeje len raz za celý život. Hoci neveril na spriaznené duše, tak ak by niečo také predsa len existovalo, oni dvaja by boli dokonalými ašpirantmi na získanie tohto titulu. Obaja mali to niečo, čo tomu druhému chýbalo.

„Och, tak ty si Stella!" na tvári sa mu značil priateľský úsmev ponúkajúc jej svoju ruku.

Prijímajúc jeho dlaň, stláčajúc ju s tou jej, prikývla.