drivers' parade | A.L.

vingt-trois

Pozorujúc Arthura, neustále sa snažiaceho otvoriť zamknuté dvere, povzdychla si. Krútiac hlavou zo strany na stranu, podišla k nemu bližšie. Pokladajúc pravú ruku na jeho rameno, jemne ho stískajúc, upútala jeho pozornosť.

„Mal by si to vzdať. Pochybujem, že niekto stojí na druhej strane dverí. Aj keby áno, určite nebude ochotný nám otvoriť."

Mala pravdu. Dennis s Charlesom a Angelinou už dávno za dvermi nestáli. Namiesto toho, popíjajúc čerstvú kávu, dávajúc si neskorý obed, uzatvárali s ostatnými mechanikmi Premy stávku o tom, kto z toho celého vzíde ako víťaz.

Arthur, nadvihujúc obočie, poslednýkrát v snahe otvoriť dvere potriasol kľučkou. Opäť bez úspechu.

„Ako môžeš byť taká pokojná?" postoj, ktorý voči celej situácií Stella zaujala, mu prišiel zvláštny. Čakal, že bude vyvádzať, kričať, vyhrážať sa, no ona naopak mlčala, ba dokonca ani len sa nesnažila nájsť cestu z tejto zapeklitej situácií, v ktorej sa spolu ocitli.

„Och, môj zlatý!" s vystrčeným ukazováčikom mu mávala pred tvárou „Ja ani zďaleka nie som pokojná." uistila ho „V momente, ako sa tam tie dvere otvoria, bude tvoj brat spolu s tým idiotom, ktorý si hovorí môj najlepší kamarát, prosiť o svoj život. Tým si môžeš byť istý." podtrhujúc dramatickosť svojich slov, naklonila hlavu na bok, špúliac perami.

Na Arthurovej tvári sa objavil malý úškrn. Nemýlil sa, Stella bola stále Stellou, ktorú poznal a ku ktorej inklinoval. Dívajúc sa na ňu, konečne mal možnosť si ju pozorne prehliadnuť. Vyzerala stále rovnako, rovnako príťažlivo. Nevideli sa temer mesiac. Mesiac, počas ktorého premýšľal nad tým, akým spôsobom ju osloviť. Zavolať jej? Napísať? Čo vôbec povedať? Hoc si to zo začiatku nechcel pripustiť, chýbala mu. Zrazu, bez jej sarkastických poznámok a irónie, sa zdal jeho život prázdny.

„Naozaj nerozumiem tomu, ako môžete traja zdieľať túto malú miestnosť." skonštatovala Stella rozhliadajúc sa navôkol seba. Stačilo, aby urobila desať krokov a ocitla by sa na jej druhom konci. Ako tu potom dokázali fungovať traja dospievajúci chalani?

Ignorujúc jej poznámku, posadil sa na masérsky stolík, na proti ktorému stála. Prekrižujúc si ruky na hrudi, vzhliadol k nej: „To, čo povedal Dennis. Myslel to vážne?" spýtal sa.

Na Stellinej tvári sa rázom zjavilo neporozumenie: „Čo konkrétne? Hauger toho už narozprával." pobavene mávla rukou.

„Chýbal som ti?" Arthur nezaváhal, nechodiac okolo horúcej kaši, na rovinu vyslovil otázku, ktorá sa pohrávala s jeho jazykom.

Ustupujúc o krok vzad, položila mu protiotázku: „Chýbala som ja tebe?"

Jej otázka ho zaskočila. Rozbúchala jeho srdce, nevediac, ako odpovedať.

Pomaly prikývol: „Netvrdím, že som o tebe neprestajne premýšľal, no nemôžem poprieť fakt, že počas každého denného snenia, do ktorého sa mi z času na čas podarilo upadnúť, si moja myseľ nenašla cestu k tebe, premýšľajúc o tom, čo robíš, ako sa máš, s kým tráviš svoj čas."

„Prečo si sa mi teda za celú tú dobu neozval aspoň raz?" nebola to výčitka, bola to otázka plynúca z čistej zvedavosti „Alebo mal Dennis pravdu? Obaja sme až príliš závislí na svojom egu?"

„Pravdu?" pýtajúc sa, čakal kým blondínka stojaca opodiaľ neho prikývne „Páčiš sa mi." vydýchol „Veľmi. Viac, ako ktokoľvek doteraz. A to ma úprimne istým spôsobom desí. Nechcem pokaziť to niečo, čo medzi nami je aj keď sám dopekla neviem, čo presne to je. Jediné čím som si však istý je to, že nech spravíš alebo povieš čokoľvek, približuje ma to k tebe bližšie. Núti ma to, mať ťa radšej."