drivers' parade | A.L.

dix-huit

Ak bolo niečo, čo Stellu od mala fascinovalo, bola to noc. Hoc, ako dieťa sa jej bála, ako temer dospelá ju milovala. Ticho, magickosť a tajuplnosť, ktorú so sebou prinášala, bolo to v čom našla svoje zaľúbenie. Myslela si, že večernému Oslu sa nikdy nič nevyrovná, no zdalo sa, že večerné Monte Carlo to mohlo čochvíľa zmeniť.

Očami prechádzala z jednej strany na druhú, pozorovala míňajúce sa lampy osvetľujúce cestu, ktorou kráčali. Cesta pred ňou bola nimi dláždená, pripomínajúc malé, mihotavé svetlušky.

„Toto mesto je," otáčajúc sa okolo svojej osi sa na okamih odmlčala, hľadajúc tie správne slová. Arthur, kráčajúc kúsok za ňou sa nad jej detským správaním pousmial. Nikdy sa nestretol s niekým, komu by k radosti stačilo tak málo, ako práve Stelle. „naozaj nedokážem nájsť tie správne slová." priznala.

„Dych berúce, áno!" zvolala „To je tá správna kombinácia slov. Cez deň je, ako každé iné mesto. Plné ľudí, ruchu, no teraz večer je to celé o niečom celkom inom."

„Ako to myslíš?" spýtal sa zastavujúc v jej tesnej blízkosti.

Stáli pri múriku, rukami sa oň opierajúc, sledujúc výhľad na monacký prístav, ktorý pred nimi rozprestieral svoju náruč.

„Počuješ vlny mora narážajúce o skalnaté útesy? Vietor šuštiaci korunami stromov?" pýtajúc sa, zahľadela sa jeho tvár.

V svetle pouličných lámp mu žiarili oči, nechávajúc tak vyniknúť ich bledomodrú farbu. Jeho večne uvoľnený pohľad, bol zrazu intenzívny, akoby nad niečím premýšľal, čo len podtrhávali jeho stuhnuté mimické svaly.

Privierajúc oči, snažil sa sústrediť na aspekty, ktoré Stella vymenovala. Monte Carlo, bolo na jeho vkus až pritiché. Zvyčajné svišťanie drahých niekoľko sto koňových motorov pod kapotami luxusných áut zrazu nahradilo niečo tak triviálne, ako obyčajný vietor. Nehovoriac o tom, že i napriek diaľke dokázal zachytiť i melódiu, ktorou k nemu prehováralo more.

„Wau!" šokovane roztvoril oči, venujúc jej zmätený pohľad „Ako?" nerozumel tomu.

„Ľudia sú až príliš zaslepení, neustále sa niekam ponáhľajú. Ich myšlienky sú natoľko hlučné, že dokážu prehlušiť tak prirodzené zvuky, akými sú zvuky prírody." mykla plecami „Preto, keď v noci všetko utíchne, svet na vôkol získava na svojej magickosti." 

Bolo to snáď po prvýkrát, kedy sa s ním rozprávala bez sarkazmu, či nad sazky. Okamih, v ktorom mu poodhalila kúsok seba, svojich myšlienok.

„Keď nemôžem spať, poväčšinou sedávam na balkóne a počúvam, ako ku mne prehovára Oslo."

„Prehovára?" začudoval sa Monačan.

Stella s úsmevom prikývla: „Každé mesto rozpráva svoj vlastný príbeh, sú to tie malé detaily, ktoré si začneš všímať, až keď poriadne otvoríš oči, nastavíš uši a začneš naslúchať tomu, čo ti chce povedať." vysvetlila mu.

„A čo ti chce povedať Monte Carlo?" skúmajúc jej rozžiarenú tvár sa mu pravý kútik pier automaticky vydvihol v jemný úsmev. Nikdy si nemyslel, že niekto, ako Stella Nilsen, večne sarkastická, hádava potvora, by dokázala byť v kútiku svojho srdca bláznivou romantičkou. Pretože tak na neho v danom okamihu pôsobila, rozplývajúc sa nad jeho rodným mestom.

Premýšľajúc nad jeho otázkou, začala sa rozhliadať na vôkol seba. Netrvalo dlho a jej oči zachytil malý nenápadný symbol vpísaný do múra oddeľujúceho cestu, po ktorej kráčali od strmého útesu smerujúceho k prístavu.

„Pozri," ťahajúc ho za ruku, ukázala prstom na dva symboly noci, mesiac a hviezdu, ktoré zdobili kúsok kamennej bariéry „nie je to až tak ťažké."