drivers' parade | A.L.

dix-sept

Očami blúdila po priestrannej hale, snažiac sa nájsť aspoň malý náznak niečoho známeho. Niečoho, čo by upútalo jej pozornosť. Bola sama, stratená. V ušiach sa jej odrážali biznis rozhovory cudzích ľudí prelínajúcich sa s jemnou hudbou hrajúcou v pozadí.

Kontrolujúc čas na náramkových hodinkách zdobiacich jej ľavé zápästie, povzdychla si. Ubehlo presne tridsať minút. Tridsať minút od toho, ako jej Dennis sľúbil, že sa hneď vráti. Naposledy ho videla pri bare, od toho momentu po ňom nebolo ani chýru ani slychu. Na okamih začala uvažovať nad možnosťou, že na ňu zabudol a odišiel. Jednoducho ju tam nechal.

„Zúfalosť pohrávajúca sa na tvojej tvári ti nepristane." v záhybe krku pocítila jemne šteklenie mentolového dychu. Mentol miešajúci sa s ostrou vôňou kolínskej jej dráždil nozdry. „Viac sa mi páči, keď sú tvoje pery roztiahnuté do širokého úsmevu, tvoriac tak v záhyboch tvojich líc malé jamky."

Otáčajúc hlavu mierne doľava, stretla svojimi očami tvár Arthura Leclerca. Pery mu zdobil drzý úškrn, z očí mu vylietavali hravé iskierky a celkovo na ňu pôsobil ako malý chlapec.

Cítila, ako jej po chrbte prebehol mráz, ako sa jej na odhalených ramenách tvorili zimomriavky. To všetko mal za následok nevinný dotyk ich tiel.

„Prečo sa nebavíš s tvojimi bratmi?" spýtala sa snažiac sa zamaskovať to, ako jej telo reagovalo na jeho prítomnosť.

„Už hodnú chvíľku som ťa pozoroval." priznal sadajúc si na voľné miesto vedľa toho jej „Odkedy ťa Dennis nechal samú, pripomínala si stratené mača. Okrem toho, pozval som ťa, nie? Bolo by odo mňa nevychované nevenovať ti aspoň pár minút."

„Och, koľko galantnosti!" končekmi prstov si prešla po perách, hrajúc prekvapený výraz.

Hryzúc si do vnútornej strany líca, bojoval Arthur s neutíchajúcou potrebou nad jej detinským správaním pretočiť očami. Táto verzia Stelly Nilsen, tá sarkastická, rozhodne nebola tou, o ktorej dúfal, že s ňou strávi dnešný večer.

„Príjemná, ako vždy." skonštatoval odpíjajúc si z pohára sektu, ktorý držal medzi prstami.

„Vlastne," na okamih sa zarazila, spomínajúc si na slová, ktoré pred ňou raz Dennis vyslovil. Naklonila sa bližšie k jeho tvári. Stačil kúsok a ich nosy by sa dotýkali „zabudla som, že ty si Arthur Leclerc a ja by som mala byť za tvoju náklonnosť vďačná." vydýchla.

Cítil, ako sa jej dych odrážal od jeho pier, mätúc tak jeho alkoholom pobláznenú myseľ o čosi viac, ako tomu bolo do onoho momentu.

„Nehraj sa s ohňom Stella," varoval ju „lebo sa môžeš popáliť."

Očami skĺzal po jej tvári. Cez bledozelené oči, ktoré sa vpíjali do tých jeho, až po plné pery, ktoré chcel nevedome okúsiť.

„Čo ak chcem?" na tvári sa jej ustálil provokačný úškrn. Na jednej strane skúšala, čo Arthur vydrží, na strane druhej sa jej energia, ktorá ich pohlcovala nesmierne páčila.

„Tak potom pokračuj v tom, čo robíš." rozprávajúc prešiel jej ukazovákom po líci.

Ani jeden z nich netušil odkiaľ sa vzala všetka tá odhodlanosť, ktorá im zdá sa kolovala žilami. Možno za všetko mohol alkohol a možno sa len o slovko hlásilo ich nevedomie.

„Vieš čo?" zapriadla mu blízko pri ušnom lalôčiku „Myslím, že som si to rozmyslela." provokačne mu prstom ťukla po nose následne sa od neho vzďaľujúc „Som príliš mladá nato, aby som sa nechala pohltiť ohňom."

Na tvári mladého monackého pretekára sa značilo prekvapenie. Bol si sebou istý, istý ňou, tým, že ho chcela pobozkať minimálne tak, ako chcel pobozkať on ju. Skôr, akoby bol schopný akokoľvek zareagovať, sa k ich stolu vrátili ostatní hostia vrátane jeho staršieho brata Lorenza, či Dennisa.