drivers' parade | A.L.

vingt-cinq

Pomaly si na celý ten formulový kolotoč, v ktorom sa nechcene ocitla, začínala zvykať. Krôčik po krôčiku sa samovoľne skrze pozorovania učila to najzákladnejšie. Poznala to, kto má v tíme akú úlohu. To, kto má to najhlavnejšie slovo pri rozhodovaní. Kto je koho stratég, či to akí ľudia sa starajú o akého jazdca. Dokonca začínala na dráhe evidovať i iné tímy, ako len ten, ktorého garáže vďaka Dennisovi okupovala. Možno by sa niekomu zdalo, že išlo len o veľmi malé pokroky, no pre Stellu Nilsen, ktorá pár týždňov naspäť o nič z tohto nejavila seba menší záujem, to bol pokrok priam neuveriteľný.

Očami sledovala nórsku vlajku hrdo sa týčiacu na vrchu Dennisovej prilby. Nie len on ale i Arthur s Ollim sedeli pripútaní vo svojich monopostoch čakajúc na štart kvalifikácie. Vnútro garáže bolo temer prázdne. Až na ňu, Angelinu a pár mechanikov, všetci ostatní postávali buď pri monopostoch alebo sa potulovali okolo boxového múriku.

V okamihu, v ktorom sa na konci pit lane rozsvietilo zelené svetlo, začali pozvoľna opúšťať autá jednotlivých tímov svoje stanoviská. Na obrazovke, na ktorú Stella presmerovala svoj zrak, sa spustilo odpočítavanie. Sekunda po sekunde ubúdala z nastavenej pol hodinky, na ktorej konci sa skrývala odpoveď na otázku, kto bude stáť na samom špici štartovného roštu.

Odpíjajúc si už v poradí z druhej kávy dňa, sústredene sledovala monoposty snažiace sa nájsť si svoje miesto na trati. Osem minút stačilo k tomu, aby sa celá garáž Premy ponorila do hrobového ticha. Ticha, ktoré preťal Arthurov nazúrený hlas ozývajúci sa vo vysielačkách. Z jeho hlasu sa dala poľahky bádať frustrácia, hnev. Zloba na samého seba. Zato, s akou nerozvážnosťou zahodil mihnutím oka celú kvalifikáciu.

Nespúšťala z neho zrak. Dívala sa, ako frustrovane udieral do volantu, ako si dlaňami zakrýval priezor na helme. Zrazu ju premkla bezmocnosť. Bezmocnosť prameniaca z nevedomosti toho, ako mu pomôcť. Ako odbúrať všetku tú zlosť, ktorá sa v ňom hromadila.

„Červené vlajky." bola to Angelina a letmý dotyk jej rúk, ktorý donútil Stellu odvrátiť zrak

„Všetci sa musia vrátiť do pit lane."

Prikyvujúc, opäť sa zahľadela na jednu z obrazoviek, zachytávajúc tak Arthura strácajúceho sa z dohľadu kamier. Kráčal s neustále nasadenou prilbou, s rukami spustenými pozdĺž tela a hlavou zvesenou. Pri pohľade na neho sa jej stiahol žalúdok.

„Za päť minút budú pokračovať." informovala ju Angelina, rukou ukazujúc na zvyšné dva monoposty Premy, ktoré ostali v hre. Hoci jedným z nich bol Dennis, Stela sa nedokázala sústrediť. Nech to znelo seba viac zle, v danom momente ju nezaujímalo, ako sa umiestni, nie potom, ako dopadol Arthur. Nie potom, ako počula jeho hlas, vďaka ktorému po jej tele prechádzal nepríjemný chlad.

Rozhliadajúc sa na vôkol seba, čakala odkiaľ sa vynorí známy príval červenej v kombinácií s čiernou, farby, ktoré boli pre Arthura tak príznačné. No oni neprichádzali. Minúta, dve. Dokonca prebehol i reštart kvalifikácie, no po Monačanovi ani stopy.

Akoby Angelina vycítila Stelline obavy, položila jej ruku na kríže: „Tak rýchlo sa tu neukáže. Je to Leclerc. Tak, ako i jeho brat, i on má na seba príliš veľké nároky. Poznajúc ho, práve niekde sám sebe nadáva."

Angelina sa však z časti mýlila. Hoc si Arthur nadával, i napriek tomu sa neskrýval. Ako prudký víchor vletel na konci kvalifikácie do garáže, berúc so sebou temer všetko, čo sa mu postavilo do cesty. Na nálade mu nepridával ani fakt, že sa jeho tímoví kolegovia umiestnili v kvalifikácií pomerne vysoko. Dennis, aktuálne stojac na čele v boji o titul, si vzal druhú priečku, zatiaľ čo Olli uchmatol tú tretiu.