Stella sa vďaka Bryceovi dostane do spoločnosti veľmi vážených a rešpektovaných pánov. Vydržať v ich spoločnosti však nebude ani zďaleka tak náročné, ako zahnať spomienky na minulosť, či dodržať jednu zo základných podmienok. Nezamilovať sa. Pretože...
Rozbehnem sa k nej. Nehýbe sa, tričko má celé od krvi, ruky má zviazané. Neudržím plač. "Láska no tak." Potrasiem ňou. Nič. Vezmem ju do náruče. "Musíme vypadnúť." Zavrčí Kayden, zrazu počujeme prichádzať Sophiino auto. Za ňou ďalšie a ďalšie. Kurva, prišlo ich viac. Pobozkám Stellu na vlasy. Dýcha, hoci jemne. Vytiahnem z vrecka mobil, napíšem do správy adresu a pokyn, aby sem poslali sanitku a políciu. Vybehneme po schodoch, naši chlapi sa združia okolo nás. Pozriem sa na Stellu v mojom náručí. Otvorí oči a zmätená sa na mňa pozrie. "Stell, budeš v poriadku, to som ja Elijah." Zašepkám a pobozkám ju na čelo. Je celá studená, trasie sa. Musím ju odtiaľto dostať.
Stella
Elijah ma pobozkal na čelo. Bola som v bezpečí, prišiel po mňa. Nemala som však síl poďakovať mu. Opäť som stratila vedomie.
Prebudili ma výstrely. Ocitla som sa na zemi, hlavou mi prechádzala tupá bolesť. Podarilo sa mi otvoriť oči, v tme som musela žmúriť, aby som niečo videla. Srdce mi bilo ako splašené a hoci na to nebola vhodná chvíľa, začala som si uvedomovať, čo sa za posledných 48 hodín stalo.
"Stell..." počula som pri sebe Kaydena. "Stella..." chytil ma za ruku, keď som opäť začala upadať do bezvedomia. "Elijah, je postrelená..."
...
Život je veľmi zvláštny. Vesmír, ako vznikol? Prečo sme tu? Prečo sme sa narodili a akú úlohu tu zohrávame? Všetko si uvedomíme, keď je neskoro. To, aký je život krehký. Jeho krehkosť nevnímame, až dokým sa niečo nestane. To známe klišé- žijeme len raz, nikdy sa ním skutočne neriadime. Kde sme mohli byť a čo sme mohli robiť, keby sa rozhodneme úplne inak? Pýtame sa na toto, keď je už neskoro. Veľmi neskoro niečo na našich životoch zmeniť. Toto je to, čo ide človeku hlavou, keď vie, že pomaly zomiera? Zamýšľa sa nad tým, čo mohol urobiť lepšie?
Nie Stella, dnes nie je deň, kedy zomrieš. Nedokážem sa pohnúť, bolí ma celé telo. Znovu sa pokúsim o pohyb. Na čele ucítim pery. Tie známe pery. "Zlatko..." Elijah. Je tu. Žije a je tu. Pri mne. "Zlatko neboj sa, si v nemocnici, už je po všetkom. Všetko je v poriadku." Hlas sa mu zlomí. Uvedomím si, že zrejme plače. Nedokážem si predstaviť, ako vyzerá chlap ako Elijah, keď plače a bojí sa. Bál sa o mňa. Pokúsim sa znovu otvoriť oči, no vadí mi svetlo a vidím rozmazane. "Bože..." vzdychne pri mne Elijah, stále počujem ako plače. Konečne sa mi podarí na neho upriamiť pohľad. Týči sa nadomnou, na tvári má škrabance a modriny, no sú už takmer zahojené. Pod očami má obrovské kruhy, vyzerá, že sa už dávno neholil a po lícach mu stekajú slzy. "Eli...jah... Elijah..." podarí sa mi zo seba s ťažkosťami dostať. Jemne ma chytí za ruku a druhou rukou ma pohladká po čele. "Som tu zlatko..." ubezpečuje ma. Jemne mu stisnem ruku. "Ďa...ďakujem..." zašepkám. Pokrúti hlavou a rozplače sa ešte viac. Kľakne si vedľa postele a hlavu si položí na matrac. Plecia sa mu trasú. "Nedokážeš... nedokážeš si predstaviť, ako veľmi som sa bál... myslel som, že..." pozrie sa na mňa uplakanými očami. Pokúsim sa o jemný úsmev. "Zachránil si ma..." zachránil ma. Prišiel po mňa a zachránil mi život. Aj za cenu, že by mohol prísť o ten svoj. Srdce sa mi rozbúchalo, keď som sa chystala povedať mu to, čo som mala na jazyku už dlhšie.
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
