———————————
Arthur
Celý deň mi ubehol ako voda. Doobeda som bol v posilňovni a riešil som odlet do Talianska na natáčanie jedného videa. Zajtra skoro ráno letím na natáčanie a potom ma ešte čaká prejdenie okruhu Barcelona cez simulátor. Budú to náročnejšie dni na cestovanie a plánovanie času ale nič nemožné a nezvyčajné.
Po dlhom telefonáte s najstarším bratom Lorenzom som sa vybral na kávu s Carlou. Doteraz nechápem prečo a ako som súhlasil, ale už keď som tak učinil je mojou povinnosťou dostaviť sa na miesto určenia. Nie som nadšený, ale vybral som si. Za pokus človek nič nedá a ako Charles povedal, mal by som jej dať aspoň šancu. Šance sa dávajú ľahko, ale to sklamanie z prípadného nevyjdenia bude bolestivé. Carla je Carla. Ide si pevne za svojím. Jej neustále prichádzajúce mi správy idú už hore krkom a možno aj to bol dôvod prečo som súhlasil. Aby som sa jej zbavil a mal pokoj. Takto zistím či je medzi nami nejaká aspoň začínajúca chémia. Niečo čo by ma na nej zaujalo tak, že si poviem "Idem do toho."
Sedieť na káve s plnou hlavou myšlienok nie je práve ideálne. Carle sa ústa otvárajú, niečo horlivo rozpráva ale ja ju nevnímam. Netuším o čom vedieme konverzáciu, i keď z môjho hľadiska to vyzerá skôr ako monológ, avšak strácam sa v oboch.
"Arthur." zafňuká oproti mne dievča s pohľadom plným výčitiek. "Vôbec ma nepočúvaš."
Stisne pery do úzkej linky a ospravedlňujúco myknem ramenami. "Prepáč, zamyslel som sa."
"Nad čím? Čo je také dôležité, že si mimo nášho rande a nepočúvaš?"
Zabehne mi vlastná slina až sa ňou skoro udusím. "Toto nie je rande, ale kamarátka káva Carla." uvediem veci na pravú mieru. V jej očiach sa mihne bolesť ale zaženie ju a nahodí úsmev.
"Prečítaj si poslednú správu odo mňa a tvoju odpoveď."
Jemne sa zamračím. Telefón zoberiem do ruky a otvorím našu konverzáciu, z dnešného rána kedy som si ešte písal aj s Larou.
Carla
"Dnešné rande platí?"
Arthur
"Áno"
Dvihnem pohľad od telefónu k nej neschopný slova. Neviem kedy som jej to slovo napísal ani to kedy ona poslal túto správu. Celé ráno som si písal s Larou a odpovedal jej na správy, v ktorých bola pravda a tú som potreboval ako soľ. Ja som bezhlavo odpovedal na správu, ktorú som si ani neprečítal. Ako toto vysvetliť? Len pri slovo Dnešné - som s veľkou pravdepodobnosťou napísal áno a ďalej ani nečítal. Nemal som potrebu to čítať ďalej. Myslel som si, že sa tam píše "Dnešné stretnutie platí?" preto som odpísal, áno. Hlupák si Arthur. Vysvetli jej, že si to tak nemyslel a vlastne si nečítal ani jej správy. Poď povedz dievčine pravdu a ublíž jej ešte viac. Ak by mi to nebolo ľúto a nebolelo by to, obúchal by som si hlavu o stenu.
"Vidíš? Ja neklamem." žiarivo sa na mňa usmeje.
"Netvrdil som, že si klamala. Prepáč, len som mal toho veľa a zabudol som na tú správu." zbabelo som zaklamal.
"Určite máš toho veľa ako jazdec. Obdivujem ťa, za to všetko čo zvládaš." vzdychne fascinovane nad čo prikývnem.
"Niekedy je toho veľa." potvrdím aby som tým potvrdil aj svoje malé klamstvo.
"Nič sa predsa nestalo." mávne rukou s úsmevom. "Sme tu a na tom záleží."
Och áno. Sme tu a Arthur je v riadne kaši. Spaľujúce iskry v jej očiach ma prenasledovali až doteraz. Do pól noci, kedy stále nedokážem zaspať. Z toho čo som povedal, ako som klamal a zbytočne vytvoril nádeje dievčatu, ktoré ma neuchvátilo. Nemáme nič spoločné, ba ani na hlúpej limonáde sme sa nedokázali zhodnúť. Ja som si vybral ale ona stále trvala na svojom a donútila ma dať si tú čo chcela ona. Kto by sa v kaviarni hádal? Objednal som podľa nej celý "natešený", že ešte aj výber nápojov vzala do rúk ona.
