———————————
Arthur
Nadchádzajúce závody formúl tri sa uskutočňujú v Imole. Medzičasom, akoby to iní nazvali, voľna, som mal veľa práce. Simulátor, testovacie jazdy, neustále som bol zaneprázdnený a z môjho "voľna" som si užil minimum času doma s priateľmi. Charlesa som sledoval z televízie, držal som mu palce a podporoval ho na diaľku. Viac som nedokázal urobiť. Tlačil na Maxa. Dokázal ho dotiahnuť. Dominoval. Jeho úsmev mi aj cez obrazovku ukazoval, že je šťastný a mal to podčiarknuté aj v očiach, ktoré mu žiarili nadšeným. Hrdosť vo mne vždy začala horieť, keď bol na stupni víťazov či vyhral pole position. Zaslúžil si všetko prečo drel a dostávalo sa mu to až tohto roku. Udržať tempo s červenými býkmi je ťažké, ale nie nemožné.
Nasledovala Imola, okruh kde som sa cítil ako doma. Mal som ešte dva dni do tréningu a kvalifikácie. Chcel som si tieto dni užiť v kľude. Vyprázdniť myseľ a sústrediť sa na závod, ktorý prichádza. Stačilo mi predvádzania sa pred kamerami, usmievať sa do foťákov. Bolo nutnosťou odísť aspoň nachvíľu. Vojsť do zapadnutej ulice a byť sám. Na pár sekúnd. Vypnúť. Zresetovať.
Vkráčam do uličke, v ktorej je minimum ľudí. Prechádzam pomedzi dve staré budovy, ktoré tu musia stáť už niekoľko rokov. Teda logicky, že neboli postavené včera, keď vyzerajú ako zo starých filmov. Ozaj Arthur? Ešte dobre, že nikto nepočuje tvoje myšlienky. Vysmial by ma do tváre.
Videl som tieto uličky, ale stále ma fascinujú. Sú iné ako v Monaku. Staršie, krajšie a povedal by som, že v jednom smere aj nevinnejšie. Nepoškvrnené novodobým štýlom.
V pokoji. So svojimi myšlienkami v hlave som sa prechádzal. Mal som pocit, voľnosti. Tých pár ľudí čo tu bolo mi nevenovalo pozornosť, akoby nevedeli kto som a to ma svojím spôsobom upokojovalo. Nik sa na mňa netlačil, nežiadal o fotku, podpis či objatie. Fanúšikov mám rád, ale niekedy som vyčerpaný až do kosti a posledné čo chcem je sa usmievať do fotoaparátov. Prekonávam sa, keď tak robím, kvôli nim. Bez ich podpory by sme tu dnes nestáli a nejazdili na najkrajších okruhoch, ale v niektorých častiach je toho na mňa veľa. Som človek, nie stroj bez duše a zmyslu života.
Obdivujem okná budov na Narrow street, ktoré majú ešte zvonku drevené malé dvierka, ktorými sa zatvárajú aj zvonku. Vchody sú oblúkové a vysoké. Iné a predsa stále pekné a in. Prejdem o kúsok ďalej. Na ďalšej budove si všimnem zabudovanú pouličnú lampu, ktorá je stará. Je vysoko. Neviem si predstaviť koľko svetla z nej môže ísť. Ísť tadeto v noci tak by som mal pri sebe vlastnú baterku, len pre istotu.
Vykročím ďalej, stále majúc pohľad na obrej lampe. Urobím krok a moje telo sa stretne s druhým, menším. Okamžite pohľad odvrátim na človeka, do ktorého som omylom narazil.
"Si v poriadku?" spýtam sa dievčaťa predo mnou, ktoré je otočené chrbtom a čosi si mrmle rýchlo pod nos. Po začutí môjho hlasu sa narovno a prudko otočí.
"Nie zasa ty." povzdychnem si nefalšovane.
"A, že kto nepozerá kade chodí." zúži na mňa jej tmavé hnedé oči, podobajúce sa tmavej čokoláde. Žiadna mliečna ale kvalitná horká čokoláda. Tak by som opísal jej oči. Ako tie najtemnejšie čo som kedy videl. Ostré s nádychom sladkosti.
"Môžeš prestať do mňa vrážať?"
"Ja vrážam do teba? Och nefandi si Leclerc." založí si ruky cez prsia. "Stála som tu a fotila si tú budovu za mnou." ruku vykrúti dozadu ukazujúc na budovu za ňou. "Ty tu kráčaš ako slepý." hneď ukáže na mňa aby dala dôraz, že to je moja vina.
"Keby si nestála v strede cesty - "
"Pozri sa kde stojíme a nemeľ hlúposti mladý." skočí mi do reči. Obzriem sa. Zacítim jemnú červeň šplhajúcu sa mi do líc. Mala pravdu. Nestála a v strede cesty, ale na jej kraji aby nikomu nezavadzala.
