Ups! Tento obrázek porušuje naše pokyny k obsahu. Před publikováním ho, prosím, buď odstraň, nebo nahraď jiným.
"Oči na stopkách a závodný víkend sa môže začať 🏎"
Na príbeh odpovedal:
charles_leclerc
"Už sa teším 🔥"
——————————
Arthur
Od jej mätúcej správy som sa jej nedovolal. Nedvíhala mi telefón, neodpisovala mi na správy a ja som mal pocit, že sme znovu na začiatku, kde sme boli na nože. Nechápal som čo zlé sa stalo. Myslel som si, nie videl som na nej, že cíti to isté čo ja. Cítil som ako jej rýchlo bije srdce a pozerá sa na mňa so skrytou láskou hlboko v jej duši. Neoklamala ma. Nie som hlúpy. Nedal som sa okabátiť jej maskou, ktorú mala dlho predo mnou nasadenú.
Konečne som si dovolil ctiť sa šťastný, otvoriť sa žene, o ktorej som vedel, že je tou, ktorú chcem mať po boku, ale ono nie. Muselo sa niečo pokaziť. Muselo sa to zvrtnúť k negatívnej stránke. Na jednej strane som si plne uvedomoval, že vzťah s ňou by nebol med lízať. Všetky karty hrajú proti nám, ale ja som ju chcel. Stále ju chcem! Môže to byť ťažké. Môžu nám nepriať, ale jediné po čom túžim je ona v mojom náručí a spokojná.
Lusknutie prstov ma preberie z tranzu. "Čo sa to s tebou deje?" opýta sa ma môj brat, v ktorého pohľade je strach.
"Prepáč, už počúvam." pokrútim hlavou. Pravdou bolo, že som ho nepočúval a môj svet sa točil okolo jedného meno so štyrmi písmenkami.
"Nepočúvaš." povzdychne si. "Odkedy si prišiel od nej si ako vymenený. Najprv samé úsmevíky a potom, akoby si sa lusknutím prstu zmenil a ostal si zachmúrený. Čo sa stalo? Predpokladám, že to má čo dočinenia s jej menom." nadhodí.
"Na tom nezáleží a - "
"ARTHUR!!" krik môjho mena ma vystrie do pravítka. Pozriem sa na osobu, ktorá kráča paddockom a nevidel som ju od spoločnej dovolenky na Ibize a odvtedy sa jej vyhýbal ako čert krížu.
"Carla." zamrmlem stroho, sklamane až odovzdane. Musím to skončiť. Ublížim jej. Budem za najväčšieho idiota na svete, ale takto to ďalej nejde. Teraz možno Laru nemám, ale zabojujem. Neskloním hlavu nadol. Budem ju otravovať. Nedám jej vydýchnuť.
"Prečo si mi neodpovedal na správy? Nedvíhal telefón? Vieš aký strach som o teba mala?" ani len poriadne ku mne nepríde a už výčitka za výčitkou sa na mňa valí. Nezazlievam jej to. Ona jediná si myslí, že tento vzťah je úprimný a z lásky.
"Som celý." ukážem na seba. "Potreboval som priestor."
"Dostal si ho." zasyčí skrz zuby. "Správaj sa ku mne ako ku priateľke a nie ako k odpadu."
