——————————
Lara
Po Monaku kde sme sa vídali v paddocku a dlho do noci sme konverzovali v mojej izbe som sa s tímom vybrala do Baku a nasledovala Kanada. Od nepamäti milujem Veľkú cenu Azerbajdžanu. Baku je pre mňa dokonalá trať, ťahajúc nás do histórie ale aj novodobého mestského života. Táto trať je mojou srdcovkou. Milujem ju. AK sa ma niekto spýta, ktorú mestskú trať by som si ja vybrala, jednoznačne by som odpovedala Baku. Nemusela som, ale aj na štvrtkovú prechádzku okolo trate som kráčala vedľa Landa a fotila som o sto šesť. Nie je nik, kto by túto trať zbožňoval viac ako ja, o to sa aj vsadím.
"Lara!" Charles kričiaci moje meno ma dobehne na hotelovej chodbe. Jemne zvraštím obočie. Sem sa porozprávame, ale nikdy to nebolo také, že on sám od seba by prišiel a niečo chcel. Vždy bol pri nás Lando. Avšak tušila som kam povedie jeho konverzácia. Nie kam ale ku komu.
"Ahoj Charles." zastavím a on sa postaví predo mňa. "Čo by si rád?"
"Ja len." poškriabe sa na zátylku. "Volal mi Arthur."
"A?" nadvihnem obočie nakloniac hlavu na pravú stranu.
"Poslal ma ťa skontrolovať." vybafne zo seba s čím ma pritlčie k podlahe. Vypleštím prekvapene oči, vôbec netušiac čo sa to tu práve deje.
"A to akože prečo?" nechápavo sa spýtam. Naozaj nemám zdania čo sa stalo, prečo poslal staršieho brata za mnou. Skontrolovať ma? Kde to sme? V akom uletenom filme?
Prstami si vojde do vlasov, ktoré si "učeše" dozadu a zatvári sa, akoby mu to až bolo nepríjemné povedať. "No.. on.." zastaví sa v rozprávaní a pozrie sa do stropu. "On sa o teba bojí."
"Čože?" hlavu dám dopredu v prekvapenom výraze. Rýchlo sa spamätám a narovnám sa. "Prečo?" otázky zo mňa idú jedna radosť. Stále sa spamätávam z toho šoku čo mi tu robí prostredný Leclerc.
"Lara." zamračí sa na mňa. "Musíš vedieť nerob sa hlúpou."
"Ja naozaj neviem. Aký dôvod som mu dala aby sa o mňa bál?" naozaj som nevedela. Prehrávala som si momenty v Monaku, po ňom ale nenašla som náznak odo mňa aby si o mňa robil jeho mladší brat starosti. V Monaku sme sa dosť spoznali a myslím si, že sme sa v určitom smere zblížili, teda, až kým nepovedal čo povedal. Spätne, keď si prehrám čo sa udialo, koho opisoval tak sa mi zviera žalúdok. Stále mám však v hlave to, že nemyslel mňa. Upokojujem sa tým. I keď sa mi to moc nedarí.
"Neodpísala si mu na správy a po vašom poslednom stretnutí si vraj odišla ako telo bez duše. Nevie čo si má o tom myslieť. Lara je to môj mladší brat. Mám ťa rád a nerád by som bol, kedy si mu ublížila."
Ou. Tu je pes zakopaný. Malo mi prísť, že si všimol zmenu v mojom správaní po poslednej schôdzke, kde sa mi priznal. Nemohol si myslieť, že si nespojím udalosti, ledaže by.... Nie...On si neuvedomoval koho opisoval. Nedošlo mu to ani po dlhých dňoch odlúčenia. Nedošlo mu to, alebo si len ja nahováram? Pochopila som to ja zle? Zareagovala som v ten deň prehnane?
Druhá strana mince. Vytiahnem telefón z vrecka a prejdem na naše správy, ktoré od neho naozaj ostali otvorené a bez odpovedi. Ja ťapa som pri nich zaspala a už neodpísala. Môj veľký problém v odpisovaní je, že zabúdam odpisovať. Ak správu otvorím a neodpíšem na ňu do pár sekúnd, už na ňu neodpíšem. To isté platí aj o neotvorenej správe. Nevšimnem si, že svieti na čierno. Nadie som neodpisovala dva dni a tá ma zbombardovala desiatkami správ aká som nevšímavá krava. Dobre urobila, ak by nenapísala vôbec by som si to nevšimla a ostala by v neodpísaných správach ešte dlho.
