——————————
Arthur
Pár sekúnd som sa zamýšľal či jej o tom povedať. O pár sekúnd som bol pevne rozhodnutý. Nemal som veľa času na premýšľanie a keby som sa teraz rozhodol nesprávne, mohol by som celý náš vzťah pochovať dva metre pod zem. Ona potrebuje vzťah, ktorý bude obojstranný a postavený na dôvere, ktorú jej plánujem dať. Potrebuje pri sebe človeka, ktorý bude pri nej stáť a nebude ju zavádzať a klamať. Chcem aby náš vzťah bol postavený na komunikácií a dôvere. Aj preto som jej zavolal behom sekundy a oznámil jej čo sa stalo. Rozčuľovala sa v telefóne ako malá čertice, pričom nepopieram bola roztomilá, ale vyžarovala z nej nebojácnosť a vážnosť. Šiel z nej aj trochu strach. Pôvodne sme chceli vyjsť s našim vzťahom von omnoho neskôr, ale keď to po dnešnej schôdzke nedopadne dobre, urobíme to teraz. Nový tím, ktorý ma chce podpísať by sa mal zaujímať o mňa ako o jazdca, moje schopnosti a talent a nie o môj súkromný život. Musia ma chcieť preto kto som n trati a čo tam dokážem. Nebudem pre nikoho len image chlapík na plagáte.
O pól hodinu som už kráčal ku dverám kaviarne, do ktorej som zavítal po veľmi dlhej dobe. Čašníčka sa na mňa Miloš usmeje a ja jej úsmev opätujem. Pohľadom nahľadám šéfa, ktorý sedí v úzadí a spoločnosť mu robí dievča. Tie vlasy poznám aj v tme. Poznám jej vyrovnaný sed. Prekvapivo zažmurkám, keď ju tam uvidím ale pri príchode ku ním nedám nič najavo.
"Zdravím." Dotknem sa jej ramena. Otočí na mňa hlavu a jemne sa usmeje.
"Ahoj, práve vediem veľmi záživnú a poučnú konverzáciu s tvojím šéfom. Však?" Pozrie sa naňho s úsmevom a nevinnosťou.
"Teoreticky aj prakticky sa mi vyhráža, že to povedie na súd, ak budeme robiť problémy. Čo mi k tomu povieš Arthur?" Nasucho po novej informácií preglgnem. Čo tu robí Lara? Kedy prišla? Kde sa vlastne nachádzala? Prečo mi nepovedala, že sem príde? Toľko otázok, ktoré jej následne položím.
"Obraciate sa na jeho? Dajte mi jeden proti dôvod prečo by som to nemala urobiť! Potláčate jeho ľudské práva a verte mi, na súde by som uspela a ešte by ste mu dlžili peniaze za ujmu." Hovorí potichu a s kľudným hlasom, za ktorým sa skrýva veľká kričiaca hrozba.
Posadím sa vedľa nej a ruku prehodím cez jej ramená. "Postavili ste ma do situácie, ktorá mi nebola príjemná a už na začiatku som vyslovil svoj nesúhlas, ale nepočúvali ste ma. Ignorovali ste moje červené vlajky a donútili stena do vzťahu, od hrozbou predčasnej expirácie mojej zmluvy. Myslím si, že to čo práve robíte a prečo je táto schôdzka je neopodstatnené, a vy by ste sa nemali vôbec zaujímať o to s kým chodím, kedy a o moje iné aktivity v súkromnom živote, kým to nie je nič cez hranice zákona." Pevne prehovorím. Dovolil som si povedať svoj názor znova a nahlas. Neobávam sa už ničoho. Možno som hlúpy, ale záleží mi na vzťahu s ňou a vydierať sa už nenechám.
"Takže.... Myslím si, že sme sa dohodli na dokonalých podmienkach výhodných pre všetkých. Vy ho necháte na pokoji a ja nebudem musieť podať žalobu na súd." Žiarivo sa moja priateľka usmeje a ja som pociťoval hrdosť. Prišla a zastala si ma. Nemusela to urobiť. Zvládol by som to aj sám. Možno nie tak efektívne ako ona, ale určite by som to zvládol. Nenechal by som ho aby so mnou zametal podlahu. Už viac nie.
Zatína zuby a vidím na ňom ako nechce pristúpiť na dané podmienky, ale nemá na výber. Nakoniec porazene prikývne, hodí na stôl peniaze za svoju kávu a odíde bez toho aby čo len jedného z nás pozdravil. V tom sa na ňu otočím a moje otázky mi musia kričať z tváre.
"Skôr ako začneš byť nahnevaný tak - "
"Prečo si bola v Monaku? U koho si bola? Prečo si mi o nepovedala? Čo si robila tu? Čo ťa to napadlo prísť sem a vyhrážať sa mu? Vieš ako to mohlo dopadnúť?" Vychrlím ani nie polovicu otázok, ktoré mi preleteli v tú chvíľu hlavou.
