Neozýva sa mi. Neberie mi telefón. Neodpisuje. Začínam byť z toho v koncoch. Záleží mi na našom priateľstve až tak, že večer len nemo pozerám na spoločné správy a premýšľam, ako to urobiť. Chcem jej to vysvetliť. Chcem jej povedať ako sa to všetko stalo.
Lara. Jedno krátke, nežne vyznejúc meno prislúcha žene, ktorá je ako víchor. Tvrdohlavá a samostatná. Tvrdohlavosť sa v nej nezaprie. Slová, ktoré mi povedala boli myslené od srdca a úprimne. O to viac ma boleli. Vedieť, že myslela každé slovko vážne. Zasahovali ma slová od nej priamo do srdca, kde zanechávali dierku za dierkou. Ostalo tam po nej prázdne miesto. Zapĺňala ho. Bral som ju inak. Ako moju ženskú najlepšiu kamarátku.
Nehovorím, že som sa nezachoval ako chumaj. Mal som jej, potom čo vyšli fotky na sociálnych sieťach, ozvať. Hovoriť s ňou. Vysvetliť jej to. Lenže moja hlava bola taká zaneprázdnená, že som si to neuvedomoval. Po večeroch mi chýbal náš rozhovor. Aj teraz mi chýbajú prerozprávané dlhé hodiny o ničom a zároveň o všetkom. Chýbal mi jej hlas, smiech a skúmavé oči, ktorými ma vždy sledovala. Zvykol som si na jej hlas, na to ako som párkrát pri ňom zaspal. Nie len ona si dovolila zaspať pri mne, ale aj ja pri nej. Rozprávala zvučným hlasom, takým milým, tichým až som neudržal viečka nahor a klesli nadol zaháňajúc ma do spánku.
"Arthur." rozospatým hlasom na mňa prehovorí Carla, ktorá mi telefón rukou sklopí k paplónu.
"Prepáč." zamrmlem potichu. "Nechcel som ťa zobudiť."
"Je..." pozrie na hodiny. "Pól noc. Prečo nespíš?" s prižmúrenými očami na mňa hľadí.
"Asi nie som unavený." myknem ramenom. Pohladím ju po vlasoch a jemne jej zatlačím hlavu do poštár. "Spi Carla. Zajtra nás čaká veľa zábavy."
Nemohol som jej povedať pravý dôvod mojej nespavosti, ktorou trpím od prvého dňa čo vyšli fotky navrch. Nevolal som s ňou. Nevedel som čo je s ňou a to ma privádzalo do pomalého šialenstva. Čo ak sa jej niečo stalo? Prečo mi aspoň neodpíše či je v poriadku? Idem sa zblázniť.
Uvedomenie si, že som ju možno stratil mi trhá srdce. Nikdy by ma nenapadlo, že sa takto budem cítiť kvôli dievčaťu. Bolí ma z toho vnútro, presnejšie miesto kde sa nachádza srdce. Bolí to. Nevedomosť. Nemôcť s ňou komunikovať. Možno som slabý, ale priznávam sa, že mi chýba. Prirástla mi k srdcu a poriadne sa mi vryla pod kožu.
Ako to celé napravím? Ako ju prinútim počúvať ma? Nedokážem ani na jednu otázku odpovedať. Som stratený. Zúfalý.
———————————
carla_bonita pridala do svojho príbehu
Ups! Tento obrázek porušuje naše pokyny k obsahu. Před publikováním ho, prosím, buď odstraň, nebo nahraď jiným.
