Posledné slnečné lúče som si užívala s úsmevom na tvári a šťastnými iskrami v očiach. Posledné hodiny voľna. Posledné kľudné chvíle, bez kriku, hluku a hektických dní. Posledné dni sama so sebou, bez veľkého hlúčiku ľudí, ktorí budú čoskoro okolo mňa prechádzať a hádzať na mňa prosebné pohľady. Posledné dni, kedy som sama ale zároveň mi dni plné smiechu a zábavy s mojím zverencom chýbajú.
"Lara!" krik môjho mena ma vytrhne z krásneho výhľadu na more. Otočím sa za hlasom a ku mne pomalým, až lenivým krokom prichádza moja kamarátka z detstva Nadia, aj s mojím telefónom v ruke.
"Volá ti už pól hodinu nejaký Puppy. Začína byť otravný." v mojej blízkosti mi hodí telefón na mäkkú deku a odpochoduje naspäť do domčeku. Neznáša horúce dni, dovolenky ale predsa je tu so mnou a snaží sa tváriť nadšene. Nadia a ja sme sa spoznali ešte v škôlke. Ja som jej prebrala chlapca a preto mi ostrihala vlasy po ramená a ja som jej centrofixkou za to pomaľovala celú tvár. Naša nevraživosť trvala až do tretieho ročníka na základnej škole. Tam nastal zlom a my dve sme ostali obe sklamané. Jeden chlapec nám naraz zlomil srdcia a preto sme plakali jedna druhej na ramene. Odvtedy sme nerozlučná dvojka. Ja milujúca leto, slnko a more. Ona chlad, zimu a sneh. Sme ako dva protiklady, ktoré sa priťahujú.
Telefón na deke znovu začne vyzváňať ako zmyslov zbavený. Nemusím pozrieť na obrazovku a viem kto volá. Dvihnem ho bez zbytočných okolkov.
"Povieš mi čo je také súrne, že to nemohlo počkať do zajtra?" pobavene sa bez pozdravu spýtam.
"Povieš mi čo ťa zadržalo, že mi telefón neberieš?"
"Povieš mi čo ťa je do toho?"
"Prečo jednoducho neodpovieš na moju otázku?"
"Pretože si otravný."
"Ha! Vyhral som." zasmeje sa britský hlas v telefóne. Na mojej tvári sa rozleje úsmev pričom si pomaly ľahnem na deku a prevalím sa na brucho.
"Len tentoraz." zachichocem sa. "Viackrát ťa nenechám."
"To sa ešte uvidí." sebavedomo vyhlási. Aj na diaľku si viem predstaviť ako vyzerá. Zamyslene sa pozerá pred seba vediac, že mi volá úplne zbytočne.
"Čo sa deje?" potichu sa ho opýtam.
"Chcel som sa uistiť, že si nedala výpoveď."
"Prosím ťa. Pól roka ma Charlotte zaúčala. Myslíš si, že teraz, na novú sezónu, kedy ťa mám v hrsti by som skončila?" zasmejem sa. "Nehrozí."
"Nikdy nevieš." s obavami prehovorí.
"Nekončím. Pokračujem kde sme skončili. Do Bahrainu pôjdem s tebou a budem po tvojom boku." uistím ho s kľudným hlasom.
"Stále nie som ok po tom rozchode." prizná.
"Ja viem. Nie si na to sám. Máš zaručené, že nik sa ťa nebude pýtať na vzťah a jeho ukončenie. Hlavne obaja vieme, že nie si neviniatko, len sa tak tváriš. Máš detskú tvár, ale to je tak všetko detské na tebe."
"Už začínaš mudrovať. Vymením ťa." zahundre.
"Takže si môžem predĺžiť dovolenku?" veselo ho podpichnem.
"Opováž. Osobne pre teba prídem, keď nebudeš nastúpená v Bahraine ako hodinky."
"Ešte ani nepracujeme a už ma terorizuješ. Mám taký pocit, že táto spolupráca bude ťažká."
"Nedramatizuj prosím ťa." prevrátenie jeho očí vidím aj cez telefón.
"Uvidíme sa v Bahraine Lando. Dovtedy už nevolaj."
