——————————
Lara
"Mám sa pýtať?" opýta sa ma Lando pri spoločnej večeri nasledujúci deň po mojom stretnutí s Arthurom. Nasledujúce ráno bol z toho ošiaľ. Všade boli vycapené naše fotky. To ako kráčame vedľa seba do reštaurácie a z reštaurácie. Ako so mnou vošiel do hotela a sám odchádzal. Vytvárali sa fámy, ktoré kolovali internetom ale aj paddockom, kde mi každý dal pocítiť, že o nich čítal. Ich veľavravné pohľady a od našich mechanikov podpichovačky. Nepýtali sa - zatiaľ, ale viem, že príde deň kedy sa ma pýtať budú.
"Pýtaj, nie je zaručené či odpoviem." zahrám sa na hlúpu. Lando celý deň o tom mlčal. Nedal najavo, že o fotkách vedel. Na nič sa ma nespýtal. Počas celej večeri trpko sedel a pozeral sa na mňa s vypísanými otázkami v očiach. Žiarili ako dva zvýrazňovače. Očakávala som kedy na mňa vychrlí všetko čo v sebe celý deň dusil.
"Bola to len priateľská večera alebo niečo viac večera?" dostane zo seba na jeden nádych až mám problém rozumieť mu.
"To myslíš vážne?" zasmejem sa. Jemu to smiešne neprišlo a preto na mňa ďalej pozerá s vážnou tvárou.
"Lara." potichu zavrčí.
"Lando." zopakujem po ňom.
"Prestaň sa správať ako - "
"No nepovedz dieťa ty dieťa." skočím mu do reči a prevrátim oči.
Naduto na mňa pozrie. "Odpovedaj." založí si ruky cez prsia.
"Priateľská večera."
"Takú akú máme my dvaja?"
"Nie."
"Akože nie?! My nie sme kamoši?" zvrašti obočie.
"Si mi ako brat Lando. Nemôžeme mať obyčajnú priateľskú večeru." vysvetlím. Ramená mu klesnú nadol od výdychu, ktorý v sebe zadržiaval. Bol napätý ako struna.
"Túto tému sme už raz rozoberali. S Arthurom sa len kamoším."
"Ja viem." zamrmle a zvesí ruky vedľa tela. "Len..." pozrie na mňa a v očiach sa mu odráža smútok. "Nechcem ťa stratiť Lara. Mám ťa rád a bojím sa, že keď budeš s ním tráviť čas tak na mňa zabudneš. Nechcem aby sme spolu komunikovali len o práci a v práci."
Tak tu je pes zakopaný. Konečne som pochopila jeho pochmúrnu, smutnú náladu. Och Lando, keby si len vedel, že sa nemusíš vôbec obávať.
Natiahnem ruku po stole a on do mojej dlane vloží svoju. Jemne mu ju stisnem. "Aj keď zavoláš o pól noci tak ti dvihnem. Nevymením ťa, nezabudnem na teba. Žiaden chlap by ma neprinútil sa na teba vykašlať."
V tvári sa mu zaznačí úľava. "Naozaj?" opýta sa potichu.
"Nestratíš ma a ani náš čas spolu strávený. Vždy pôjdeme v Anglicku na ranný beh a následne si dáme raňajky u teba na terase. To sa nezmení. Je to naša tradícia." upokojím ho.
"Nechcem byť ten čo ti bude kázať a hovoriť ti do života. Bál som sa. Si človek, ktorého si vážim a chcem mať v živote."
"Budeš ma v ňom mať. Až tak, že ti pôjdem na nervy."
Bál sa, že o mňa príde a to ma dojalo. Sprvu som si myslela, že bude žiarliť a vyvádzať. On bol uzrozumený s novým chlapom v mojom živote, len sa bál aby som ho neodsunula na druhú koľaj. Lando Norris. Mladý formulový jazdca, po ktorom išlo minimálne tisíc dievčat a modeliek. Bál sa, že príde o mňa. O obyčajné dievča, ktoré malo len s ním spolupracovať.
