————————————
Arthur
Trávim rád čas so svojou rodinou, ktorá znamená pre mňa všetko na svete, ale táto dovolenka je pre mňa ako mučenie. Charles sa na mňa pozerá zvláštne. Neustále si ma obzerá, sleduje ma. Akoby čakal na vhodnú príležitosť osloviť ma. Mama básnila jedna radosť o všetkom možnom i nemožnom. Rozprávala nám o jej práci, o tom čo stíha doma porobiť kým tam nie sme a ako jej to pokazíme, keď tam prídeme. Raz sme jej nádhernú veľkú kvetinu zlomili a kvetináč rozbili. Do dnešného dňa nám to predhadzuje na oči s výčitkou v hlase.
"Vyklop čo máš na srdci alebo navždy mlč." vyhŕknem na neho ako vedľa seba ležíme vpredu na jachte, pozerajúc sa do diaľky. Pomaly sa vraciame do prístavu. Zbožňujem čas strávený na lodiach. Už od mala som k nim inklinoval a teraz, každú možnú chvíľu sa zveziem. Hoc aj keby len pár kilometrov od veľkomesta. To ticho a nekonečné okolie mora ma dokáže upokojovať. Spomínajúc si tak na Laru, ktorá má stredné meno more. Miluje more, jeho slanú chuť a upokojujúco, čisto modrú farbu. Priezračnú, cez ktorú je vidieť až na hladinu. Ďalšia z vecí, ktorú máme spoločnú. Páčilo by sa jej tu. Mala by more na dosah a ja zasa ju. More je jej prirodzené prostredie, ako sú moje trate. Dokážem sa každej prispôsobiť a každú poznám naspamäť. Ona sa prispôsobí každému moru, každej hĺbke a odovzdá sa jej.
"Ako sa má Carla?" spýta sa ma ľahkú otázku, na ktorú by každý vzorný priateľ mal vedieť odpovedať, ale tým, že nie som vzorný a nieto ešte reálny priateľ, som to nevedel.
"Dobre." pousmejem sa, tváriac sa, že mi chýba.
"Mohla prísť vieš o tom? Pozývali sme ju. Ja tu mám priateľku aj Lorenzo. Mohli sa spoznať a tak."
"Už mala plány s rodinnou." zaklamem šikovne.
"Škoda." cítim na sebe jeho pohľad. Hlavu otočím jeho smerom a zadívam sa naňho.
"Čo sa to s tebou deje Charles? Si akýsi divný." skonštatujem.
"Ja len chcem aby si vedel, že som tvoj brat a môžeš mi povedať čokoľvek čo ťa bude trápiť. Zdáš sa mi taký, iný a smutný." v jeho očiach sa zaznačí strach. Strach o mňa. Pichne ma pri srdci pocit viny. Klamem až sa mi z uší práši, ale nechcem ho do môjho cirkusu zaťahovať. Je to môj problém, ktorý musím vyriešiť sám. Nemôžem žiadať pomoc od neho. Má toho toľko, až sa čudujem ako to vždy ustojí. Novinári kam sa len pohneme a ani na dovolenke mu nedajú vydýchnuť. Nie som takým stredobodom ako on.
"Ďakujem ti a ver mi, hovorím ti všetko." falošne sa na neho usmejem chytiac ho jednou rukou za rameno, ktoré mu následne stisnem.
"Naozaj? Aj keby ťa niečo trápilo povedal by si mi to?"
"Samozrejme. Si môj brat. Môj najlepší priateľ."
Kostrbato sa na mňa usmeje ale nakoniec prikývne. Nemám potuchy čo sa deje, ale Charles sa správa divno. Tieto jeho otázky vo mne zanechali nepríjemný pocit. Prečo sa pýtal na Carlu, i keď vedel, že nepríde? Prečo ju vyťahoval? Odfotil nás s Larou niekto a spoznal ma? Bude z toho problém? V hlave sa mi vírili otázky a hneď z nich išli zlé obrazce.
V tú noc som nedokázal zaspať. Loď sme zakotvili v prístave, ale dnes som sa tu rozhodol prespať. Ostatní išli na večeru a potom sa premiestili do hotela, kde boli prenajaté hotelové izby. Neplánoval som sa zatvoriť medzi štyrmi stenami. Chcel som cítiť čerstvý vzduch a zaspávať pod holým nebom. Vonku je krásne teplo a jediné po čom túžim je pokoj od všetkého a všetkých. Čas na premýšľanie.
Telefón položený vedľa mňa dvihnem s rukou pred tvár. S ľahkosťou ho pomocou faceID otvorím a kliknem na zelenú aplikáciu s kamerou. Hneď na začiatku mi vyhodí ju. Kliknem na jej meno a jej fotka mi nahrádza jej tvár pokým hovor neprijme. Tak sa stane po pár zvoneniach.
