——————————
Arthur
Predchádzajúci deň som si vylial srdce a všetko čo ma trápilo. Z ramien mi padla neuveriteľná ťarcha, ktorá na nich spočívala dlho a ťažila ma pridlho. Dlhé týždne bez kontaktu, bez jej úsmevu a hlasu. Cítil som, že mi niečo chýba ale nevedel som čo. Bola to ona. Jej rady. Ironické poznatky. Úsmev. Smiech. Uštipačnosť. Po včerajšku sme znovu, ale pomaly, nabiehali na písanie. Večer som jej poslal video, ktoré zostrihali fanúšikovia, kde rozprávam, že som Francúz a na to sa objaví Charles kričiaci o sto šesť. Moja nevedomá hlúposť ju dokáže vytáčať, práve preto som jej ho poslal. Vyslúžil som si od nej rehotajúcich smajlíkov. Hneď na to prišli nahnevaný a za tým správa: "Arthurino, ty si hlúpy až to bolí...chudák Charles, z teba raz dostane infarkt - teda ak ho skôr nedostane z jeho tímu :D "
Uculoval som sa na tú správu ako malý chlapec. Toho si všimla Carla, ktorá ma ďalšiu pól hodinu spovedala, s kým si píšem. V duchu som pocítil pichnutie viny. Klamem jej, využívam ju vo svoj prospech, i keď nechcene. Vybral som si malé zlo, ktoré ma neospravedlňuje.
"Idem si zabehať." oznámim Carle, keď vyjdem z kúpeľne, v ktorej som sa prezliekol. Ona nemá problém sa predo mnou prezliecť, vždy uhýbam pohľadom, ale ja som necítil potrebu prezliekať sa pred ňou. Niežeby som sa hanbil za svoje telo, ale protivilo sa mi vyzliekať sa pred ňou.
"Pôjdem s tebou." pohotovo sa postaví.
"Nie." utnem ju rýchlo s rukami pred sebou. "Potrebujem si vyprázdniť hlavu a byť chvíľu sám. Charles mi ráno volal ohľadom spoločnej dovolenky s mamkou a musím si to nechať uležať v hlave, že kedy čo a ako." vyhovorím sa. Spoločná dovolenka je dávno naplánovaná, zaplatená a už sa na ňu teším.
"Aha." smutne povie a usadí sa naspäť. "Tak ja budem tu."
"Zabav sa." rýchlo vybehnem z izby, keď si uvedomím akú hlúposť som povedal. Vraj zabav sa. Vezmem ju na dovolenku, ktorú som nechcel a neplánoval a nechávam ju samú na izbe. Ak nebudú fotky nás dvoch tak ma v tíme zožerú zaživa.
Potriasol som hlavou a všetky myšlienky som vypustil. Do uší som si dal slúchadlá a rozbehol sa na miesto, ktoré som si od včera pamätal najviac. Odľahlé, kde nikto nie je. Ďaleko od ľudí a hlučnej hudby, ktorá sa mi začínala zarezávať do uší.
S myšlienkami v hlave a s kapucňou na hlave dobehnem na miesto a pery sa mi samovoľne roztiahnu do úsmevu. Spomalím až kráčam k miestu, kde sedí ona na rozprestretej deke a pozoruje more, ktoré je tiché a kľudné. Vyzerá ako anjel s hnedými vlasmi. Je ako stvorenie, ktoré som ešte nevidel. Vyzerajúc nevinne, ako rozkvitnutí tulipán, ale akonáhle sa človek k nej priblíži premieňa sa na Dionaea, čo je jediný druh mäsožravej rastliny. Namiesto zubov sa zaborí slovami, ktoré vie ohýbať ako jej pasuje.
Podídem ku nej, usadiac sa s jej pohľadom na mojej osobe vedľa nej. Nohy pokrčím a pritiahnem si ich k telu položiac cez ne ruky.
"Čo ak nás niekto odfotí?" spýta sa šeptom do ticha, ktoré pretína hudba v diaľke.
"Budem čeliť následkom." odpoviem po pravde. Dúfal som, že sa tak nestane. Ponechávam si kapucňu aby ma nikto nepoznal. Sedíme blízko k moru a z profilu nikto nič neuvidí, keďže kapucňa je veľká a zahaľuje mi tvár. "Nemám dôvod držať sa od teba."
Jej hnedé oči farbou podobné mliečnej čokoláde na mňa uprie. Zbadám v nich neistotu. Intuitívne jej ruku položím na tú jej položenú na jej kolene. Skrz spoločný dotyk našich pokožiek do mňa vojde statická elektrina, ktorá rozprúdi moju krv. Pocítim ako mi zrýchli búšenie srdca.
