——————————
Arthur
Domov sladký domov, o to krajší, keď sa tu uskutočňuje Veľká cena Monaka, kde budem môcť podporiť svojho brata spolu s rodinou a priateľmi. Ako každý rok, tak aj tento som sa na túto udalosť tešil ako malé dieťa. Niektorí ľudia považujú Veľkú cenu Monaka za prestížnu a kráľovnou všetkých mestských i nemestských tratí. Jednoznačne môžem povedať, že je zaujímavá, ťažko sa na nej predbieha a vzrušujúca. Monako je rajom pre miliardárov a to tomu dodáva sexepíl. Drahé veľké jachty zaparkované pri trati, s dokonalým výhľadom. Popíjajúc drahé drinky a kričiace dievčatá z jácht v spoločnosti s ich bohatými rodičmi. Známe osobnosti prechádzajúce úzkym paddockom, ktorý je natrieskaný ľuďmi od jedného konca po druhý. Predbiehajúc sa kto má väčšiu jachtu, kto má lepší výhľad, loď a krajšiu rodinu. Niektorí sa tu vystatujú a iní si prišli užiť prestížne preteky plné inej nálady. Monako je iné. Špeciálne. Neviem sám vysvetliť prečo, ale odjakživa tomu tak bolo. Úzka trať, rýchlosť, hluk, peniaze. Všetko hralo súhru a spievalo v jednej melódií.
Tento rok som dúfal, ako každý rok, že sa môj brat umiestni v popredných priečkach. Fandia mu všetci domáci z okien, na ktorých majú našu vlajku s jeho menom. U nás to nie je odlišné. Rôzne vyrobené, namaľované transparenty visia z balkóna, kamaráti kričiac jeho meno. Lenže rok o rok, si začínam uvedomovať, že môj brat je prekliaty. Domáca Veľká cena mu zatiaľ súdená nebola a doposiaľ sa neumiestnil na prvých priečkach. Je mi to ľúto, bratovi ešte viac. Je sklamaný sám zo seba. Chce vydať zo seba všetko ale nie vždy je nám to súdené. Nehovorím mu o mojich myšlienkach, tie si nechávam pre seba. Podporujem ho najviac ako sa dá, preto vždy na začiatku týždňa sa modlím a prosím o dobrý výsledok. Zatiaľ nepomohlo, ale v tradícií nepoľavím.
Špeciálne som sa tešil na piatok večer. Viem, že vtedy nemá toľko práce a ja sa s ňou nutne potrebujem pozhovárať z očí do očí. Som rád, za jej čas a šancu a tentoraz ju plánujem nepremárniť. Prv som ale musel vyriešiť problém s Carlou, ktorá ma od Barcelony neustále uháňala. Bola to moja chyba, priznávam. Nemal som ju okato ťahať za nos. Mama aj Lara mali pravdu. Pravde je niekedy krutá, ale mal som jej ju hneď povedať. Môžeme byť kamaráti ale tam naše hranice začínajú aj končia.
Zavolal som si ju preto na obed. Sedeli sme v reštaurácií, kde bolo veľa ľudí. Múdro som vybral toto miesto. Potreboval som sa vyhnúť dráme a hádam nezačne kričať po mne na mieste preplnenom ľudí. Arthur ty si hlavička. Premýšľaš ako skúsený chlap.
Sedela predo mnou v pekných bledo rúžových šatách. Vyzerala ako anjel, nevinná a bezchybná. Predsa len sme medzi sebou mali chybu a tou bola chýbajúca iskra, ktorá by nás oboch rozhorela.
Rozprávala, rozprávala a rozprávala. Ústa sa jej nezatvárali a ja som si uvedomoval, že ak budem dlhšie ticho nikam to nepovedie. Musel som zakročiť a povedať všetko čo som mal v hlave. Bude zo mňa chuj, ale môžem si za to sám. Nemal som nikoho naťahovať a mal som jednať od začiatku. Pravdivo a bez klamstiev.
"Carla." skočím jej do reči. "Môžeš nachvíľu byť ticho a nechať rozprávať mňa?" politicky sa jej spýtam vediac, že aj keď povie nie jednoducho to zo seba vyklopím naraz.
"Prepáč." usmeje sa na mňa roztomilo. "Samozrejme rozprávaj. Nechala som sa trochu uniesť."
Trochu dosť. To ale nevyslovím nahlas.
"Vieš je tu niečo čo by som ti mal povedať." začnem a ona sa nakloní viac ku mne. Očakáva dobré správy. V jej očiach sa zaligoce nádej. Arthur zahrab sa pod čiernu zem ty chumaj.
"Áno?" zaklipká očami.
"My dvaja..." zaseknem sa. Buď teraz ale nikdy. Musím to urobiť. Hlavne pre seba. "My dvaja nemáme ako partneri budúcnosť." šok jej prejde očami aj celým telom, ktoré strnie.
