Vražda za trest

2. kapitola

07:44

Práve som s kolegyňou vchádzal do priestrannej kuchyne v práci, keď nás vo dverách prekvapil môj poslíček.

„Zdravím slečna Winstonová. Pane," pozdravil oboch a už sa hnal za roh. Vyzeral, že mal naponáhlo.

„Počkaj, Max." Zastavila ho Winstonová, načo sa na ňu mladík prudko obrátil. „Koľko krát ti mám vravieť, aby si ma už neprezýval tak profesionálne? Som Sylvia. Ako pre všetkých v blízkom okruhu."

Typické. Chcela byť so všetkými za dobré. Šlo jej to. Získala si tak dôveru a väčšina ju mala rada. Narozdiel odo mňa. Ale bol som v práci, nie na nejakom poznávacom podujatí kde som si mal nájsť priateľov.

„Ale-"

Winstonová prerušila mladíkov labilný hlas: „To, že mám vyššiu pozíciu neznamená, že som autorita, ktorej sa musia ľudia klaňať alebo niečo podobné. Stačí mi obyčajný rešpekt. A potom sa k tomu ešte aj cítim stará, keď ma tak oslovuješ." Znova sa pousmiala. „Takže Sylvia."

„Jasné, sle- Sylvia."

Pokývala hlavou a Max sa znova rozutekal.

Netvrdil som, že mne by sa nepáčilo, keby sa ku mne ľudia správali ako ku kráľovi a klaňali sa mi.

Winstonová sa na nižšom opätku stočila naspäť ku mne. „Vážne ho ešte stále nútiš, volať ťa pane? Myslela som, že ťa to už prešlo."

„Je nový, tak ho trochu potrápim. Keď to tu vzdá a príde ďalší, aj toho potrápim. Až keď si tu niečo odrobí a ukáže čo v sebe má, až vtedy mu dovolím nazývať ma ako ostatní a možno na neho budem menej tvrdý. Potrebuje si vybudovať disciplínu. Flákača tu nechcem. Nie v mojej blízkosti, ani na celom oddelení."

Winstonová pregúľala očami a ďalej sa snažila opraviť kopírku, aby vytlačila nejaké podklady na vypísanie minulého prípadu.

„Vieš, že s takýmto prístupom si tu neudržíš dobré vzťahy a jediný, kto bude v práci na tvojej strane, budem ja a doma tvoja manželka, že? Ani tvoje logické zmýšľanie pri riešení prípadov neovplyvní to, ako ťa budú ľudia vnímať. Ak by si mal záujem mohla by som ti doniesť niektoré z minerálov, ktoré napomáhajú naviazať s ľuďmi sociálne kontakty. Posledné roky si nechávaš okolo seba príliš malý okruh ľudí, Sebastián."

Pozoroval som stred kuchyne kde sa práve hrnuli ostatní policajti, aby sa prichystali do služby. Jej slová cezo mňa nejak len prechádzali, nezostávali vo mne.

Podišiel som ku kávovaru a spolu s kávou som sa opäť otočil na moju pracovnú partnerku. „Práve o to mi ide."

Pri pohľade na to ako neustále bojovala s kopírkou som povzdychol a natiahol sa k nej, aby som zapojil kábel do zástrčky. Zakaždým to bolo niečo triviálne s čím bojovala.

„Nechápem, ako ťa vôbec zobrali za detektívku," prehodil som a pobral sa preč z kuchyne. Začul som, že na mňa ešte niečo nadávala, ale to už ma nezaujímalo, pretože šéfová nás práve zvolávala do zasadačky.