Vražda za trest

12. kapitola

Zo služobnej oktávie sme vystupovali všetci traja postupne. Winstonovej poslíček bol stále na pozorovaní v nemocnici.

Dom bol už oplotený policajnou páskou spolu s policajtami na každom rohu. Šéfka si naozaj dala záležať, aby sa dovnútra nikto cudzí nedostal.

Merali sme si to priamo k bránke domu, kde strážili aj traja policajti, ktorých som nepoznal. Museli byť z iného okrsku. Ako vždy, u nás, ich nebolo nikdy dosť na takéto závažnejšie činy.

Tráva okolo domu bola pomerne vysoká a bolo vidno, že o dom sa už nikto dlho nestaral, ani ho nenavštevoval. Slabo oranžová omietka už pomaly padala z niektorých častí domu a zopár okien bolo vybitých. Stromy a kríky vzadu v záhrade tiež hustli a diveli.

Na kvety na parapetoch a v predzáhradke, ktoré kedysi museli žiariť a voňať, bol teraz otrasný pohľad. Hlavičky mali zoschnuté, zvesené a listy úplne zošúverené. Škoda. Tento dom mohol mať potenciál, keby v ňom nevyrastal násilník.

Chcel som nepozorovane policajtom pri bránke prejsť poza chrbát, aby som sa zbytočne nezdržoval s dokazovaním, že mám právo tam ísť, ale ruka jedného z policajtov ma prudko zachytila za ľavý lakeť. Mal poriadny stisk a miesto kde ma zachytil ešte chvíľu tŕplo. Byť to niekto zo stanice, už by mal problém, ale to by si nik ani nedovolil.

„Hej. Kde si myslíte, že sa chystáte páni?" Obzrel sa za nás, na Winstonovú. „A dáma. Toto je miesto činu, opustite túto oblasť, kým vás nebudem musieť vyzvať násilím. Nemáte-"

Zastavil som ho a z vrecka vytiahol doklad. Winstonová a Max preukázali svoje tiež, na čo chlapík prikývol a zdvihol ruky nad seba ako gesto ospravedlnenia.

Prepustili nás dovnútra domu, kde to nebolo o nič lákavejšie ako von. Práve naopak. Zo stien páchli plesne, aj keď ich zatiaľ nebolo vidno. Dom bol poriadne priestranný, ale takmer prázdny. V obývačke bol jeden trojsedačkový gauč, ktorý vyzeral, že sa čo chvíľa rozpadne a oproti nemu už len prázdny stolík s káblami na televízor, ten už niekto ukradol. Napravo stála obrovská tmavohnedá polička, pravdepodobne prefarbená z originálnej textúry dreva. Kde-tam bola nejaká kniha alebo polo vyhasnutá sviečka a papierové krabice. Po všetkých podlahách boli rôzne koberce. Každá izba mala iný tvar koberca aj farbu.

Fascinovalo ma, že sa nebáli experimentovať v interiéry bez toho, aby ich to psychicky iritovalo, sám by som sa do toho nepustil. Bol som za jednoduchú klasiku v prírodných farbách.

V kúpeľni nebolo nič zaujímavé a to isté aj v ich spálňach. Jedna manželská, jedna detská. Pre dve deti. Rovnako zamorené smradom z plesní s ošúchanými stenami. Až na to, že v detskej izbe koberce neboli a zo zeme ťahal októbrový chlad.

Vrátil som sa do kuchyne, kde Winstonová práve riešila s jedným z policajtov možné scenáre ešte o obeti poslednej vraždy, kde chlapa náš páchateľ povesil za genitálie. Tento policajt bola žena, myslel som, že som si ju dokonca všimol aj na vtedajšom mieste činu. Na takýchto nechutných prípadoch zvyčajne nevyšlú ženské policajtky alebo sa toho ani samé neujmú.

„Páchateľ, prekvapivo, podľa informácií z informačného centra nemá žiadny záznam. Zhodu nám našlo jedine s Gabrielom, až keď sme rozšírili hľadania."

„Nie je možné, žeby obeť predsa len zaškrabla niekoho iného pri bežnej situácii a testy sa zmýlili?" vyzvedala Winstonová.

Policajtka ihneď pokrútila hlavou. „Susedia muža z toho miesta činu opisovali ako samotára a okrem poštára k nemu nikto nechodil. Z domu tiež vychádzal len málokedy."

Prikyvoval som, aj keď so mnou policajtka práve nerozprávala. Odrazu k nám tak náhlivo pribehol Max až takmer zvalil starú vázu zo stola vedľa nás. Pokrútil som nad ním hlavou.