Vražda za trest

6. kapitola

Postával som von pred domom, len pár metrov od jeho plotu. Potreboval som si vyvetrať hlavu z toho všetkého, čo som tam videl a cítil.

Odrazu som pocítil ako ma za nohavice niečo potiahlo, keď som sa naklonil, pri nohách mi stál chlapec. Mohol mať možno deväť.

Pichlo ma pri srdci na spomienku na Alicu. Aj ona mala deväť, keď zmizla. Tento rok by oslavovala už štrnáste narodeniny.

„Vy ste policajt?" Z myšlienok ma prerušil chlapcov zvedavý hlas. Obzrel som sa, či neuvidím aspoň jedného z jeho rodičov. Všade sa pohybovali len vyšetrovatelia a okolo svietili svetlá policajných áut.

„Niečo také, ale tu by si naozaj nemal byť, chlapče, poď." Odtiahol som ho o niečo ďalej od domu, kde sme pracovali. Kľakol som si na jeho výšku, aby som mu pozeral priamo do očí. „Kde máš rodičov?"

„Policajti sú dobrí ľudia, že? Oni pomáhajú druhým ľudom."

Vyhol sa mojej otázke, no aj tak som mu prikývol, už nervózne, pretože sa to tu naozaj začínalo hemžiť čoraz viac pracovníkmi v uniformách a za chvíľu mali v pláne isto pribehnúť aj novinári. Neznášal som ich. Len sa priživovali na tragédiách ostatných a spôsobovali ešte väčšiu zábranu vo vyšetrovaní.

„Ale niečo som sa ťa pýtal, chlapče. Vieš, kde máš rodičov?"

„A pomáhajú chytiť zlých ujov a zlé tety, že?"

Teraz som neodpovedal. Načo, aj tak vyzeral že by mi znovu nevenoval pozornosť. Nechal som ho teda rozprávať samého.

„Aj ja som videl takú zlú tetu."

„Samozrejme, že si niekoho takého už videl. Vo svete je dosť zlých ľudí. Ale učiteľky v tvojej škole nie sú zlé tety, ak ti niečo zakážu. Teraz by si sa ale mal naozaj už vrátiť domov."

„Ne-e. Ja sa učím doma. Ja nemám pani učiteľky. Ale ja som videl zlú tetu doma."

Doma

„Týra ťa mamička? Alebo starká? Tvoja pestúnka?"

Zavrtel silno blonďavou hlavou a kučery mu zatancovali.

„Niekto iní z rodiny?"

Opäť pokrútil hlavou.

„Nie. To teta od vedľa bola zlá. Ale nie na mňa. To nie. Ale vyzerala nahnevaná." Teraz si podoprel bradu a zadumane hľadel pred seba, na miesto činu, ako keby nad niečím silno premýšľal. „Ale neviem, či bola faktická alebo len nakreslená."

Zamračil som sa, pretože som mu celkom nerozumel, no než som sa ho na to stihol spýtať, sám zase pokračoval.

„Ale myslím, že mohla byť faktická, lebo som sa uštipol na ruke ako mi to radila mama, viete?" Medzi palec a ukazovák chytil kus jeho kože na malej ruke a stlačil, aby mi to ukázal, na čo som mu len pokývol, že som porozumel.

„Ale viete, bolo to divné, že tam bola teta, pretože ten ujo, čo tam býva, on tam býva sám. Ale ja ho nemám rád." Pokrútil hlavou, aby si ešte potvrdil jeho výrok. „Je divný. A vždy tak čudne pozerá, keď idem okolo s mamou. Niekedy aj vyplazí jazyk a prejde si ním po perách a potom si pohladí svojho kamaráta. Asi ho svrbí, neviem. Aj mňa, keď svrbí si ho poškrabkám, viete?"

Svaly na celom tele mi stuhli a po nohách prebehli zimomriavky. Preboha.

„Prosím?"

„No-" Než dopovedal, oviala ma silná vôňa ženského parfému a spoza mňa vybehla nejaká žena.

„Bože Simon! Čo som ti vravela, že nemáš sám utekať vonká, zase sa stratíš! A ešte sa aj s cudzími rozprávaš!" Teraz sa otočila na mňa a už mi išla niečo vynadať, ale to som jej už pred oči prestrčil môj doklad. Z jej už tak zamračenej to ale aj tak veľmi neubralo.

„Som z vyšetrovania čo sa vedie vedľa, u vášho suseda. Malý sa len spýtal na pár otázok, nie je dôvod sa strachovať. Je v poriadku," spustil som.

„Nechcem, aby niečo z toho môj syn videl, dovidenia." Prudko odsekla a už sa chcela hnať preč aj so synom za ruku, než som ju zastavil.

„Ospravedlňujem sa, ale môžem sa vás ešte niečo opýtať? Pred tým než odídete, len jednu otázka."

Prezrela si ma a keď poslala syna domov, prikývla.

„Váš syn...neviete náhodou čo myslel tým, že nejaká žena bola nakreslená?"

Povzdychla, ale netvárila sa prekvapene. „Syn má schizofréniu a postavy, ktoré nie sú naozajstné nazýva nakreslenými. Niektoré veci si dosť vymýšľa, má obrovskú fantáziu, predsa len v jeho veku to je normálne. Dúfam, že nepovedal niečo nevhodné alebo čosi."

„Nie, nie, nebojte sa. Ďakujem, to je všetko." Prikývol som hlavou a otočil sa od nej. Keď som počul, ako boli kroky čoraz vzdialenejšie, otočil som sa naspäť a zaostril pohľadom na ich číslo domu.

588/12.

Z vrecka som vytiahol tmavo modrý zápisník, akurát veľký do dlane, a zapísal si adresu. Toto som musel neskôr ešte preveriť.