Vražda za trest

9. kapitola

Ani po návšteve dvoch rodín obetí som nemienil len nečinne čakať až do stredy, kedy sme mali stretnutie s rodinou, ktorá mala zrejme tak nosy hore, že sme si s nimi museli dohodnúť stretnutie a to rovno na ich vlastnom večierku. O pár dní sme sa mali dostaviť a dúfať, že si nájdu čas na prešetrenie vraždy ich manžela a otca zároveň. Z telefonátu mi pripadali najviac zhovorčivý z doterajších pozostalých, aj keď väčšinu hovoru s nimi som počúval len o ich úspechoch, musel som veriť, že budú rovnako rozprávať o našej obeti.

Keď som sa pozostalých, u ktorých sme boli ako prvých, spýtal či mala obeť, nejaké výrazné až nebezpečné negatívne vlastnosti, zavreli nám s Winstonovou pred nosom a ďalej už odmietali znovu otvoriť dvere a na ich vyrazenie sme právo nemali.

Toho chlapa som si teda našiel u nás v systéme. Takto som to mohol spraviť už na začiatku, ale ja som chcel zistiť osobnejšie informácie od rodín, aj keď nie vždy boli ochotní.

Lukas Manhatam bol osemnásť krát stíhaný za rozpory a bitky na verejnosti. Nezáležalo s kým. Jednoducho išiel po hocikom, kto mu padol do oka. Najčastejšie však verbálne obťažoval a občas obchytkával čašníčky a barmanky v podnikoch. Teda prevažovali ženské pohlavia v práci, pretože práve tam mali najmenšiu moc, keďže k zákazníkom sa museli správať slušne. Raz bol obvinený z pokusu o znásilnenie nejakej študentky v bare, ale súd mu uznal, že bol nepríčetný kvôli zdravotným problémom.

Hovadina, úplná hovadina! Najradšej by som mu sťal ruky už len za to, že sa o to pokúšal. Svinstvo.

Od rodiny druhej obete som sa tiež veľmi nedozvedel, ale aspoň nám už nezavreli priamo pred nosom. Povedali len, že bol často nepríjemný ku zvieratám a deťom a občas mal výbuchy hnevu ako každý človek, ale inak si okrem toho nič nevšimli.

Takže aj tohto som si dohľadal v záznamoch, no nič som nenašiel. Náš páchateľ musel o ňom zrejme vedieť niečo viac než polícia. Niečo, čo sa ešte nedostalo na povrch alebo sa neobjasnilo a nemusela o tom vedieť ani jeho rodina alebo to len tajili pred nami.

Možno práve to, čo my sme nevedeli, páchateľ použil ako pádny dôvod na jeho vraždu.

Práve sme stáli pred dverami domu, modrými ako tuš, ktorý sa nachádzal vedľa posledného miesta činu.

Ani na adresu v zošite som nezabudol. Aj tento chlapec bol podobný svedok ako rodiny obetí. Možno práve ten najdôležitejší svedok, lebo ako jediný videl nášho páchateľa. Teda možno. Ale vďaka Alici som sa naučil načúvať deťom a snažiť sa pochopiť ich svety.

„Máš aj na dnes nejaký horoskop, ktorý nám predpovie, či tu dnes niečo zistíme alebo si pôjdeme váľať šunky postojačky?" spýtal som sa Winstonovej než som zaklopal na dvere.

Otrasne po mne zazrela. Neznášala, keď si niekto robil srandu z jej spirituálnych vecí, ktorým verila. A práve pre to som to ja zbožňoval robiť.

„Trápne. Už radšej zaklop. Dnes som ešte nestihla nič prečítať na stránke, takže sa už neviem dočkať a keď sa k tomu čo najskôr nedostanem asi niekoho ovalím stoličkou od nedočkavosti, čo si pripravil vesmír dnes."

Uškrnul som sa nad poslednou vetou. Prišlo mi absurdne komické, veriť na niečo, čo ani nie je vidno a ani nijak dokázateľné. Ale nechal som ju utápať sa v tom aj naďalej. Aspoň som sa mal na čom zabaviť. Ona bola v našej práci spirituálny optimista, ja pevný realista. A tak mi to vyhovovalo, aspoň som sa nesklamal vo veciach, ktoré som si po namýšľal. Ako Winstonová, keď jej veštica predpovedala, že najbližší týždeň príde jej šťastie z neba a jediná vec, ktorá jej pristála z neba bol výkal od holuba priamo do vlasov. Keď mi to ešte v to ráno v práci opisovala, takmer som v sebe neudržal rannú kávu.

Po niekoľkých zaklopaniach sa dvere konečne otvorili.

„Dobrý deň, kriminálny úrad, detektív Sebastián Gray." Predostrel som pred ňu môj doklad a Winstonová o chvíľu tiež. „Toto je kolegyňa detektívka Sylvia Winstonová."

„Pamätám si vás," prerušila ma žena. „Prečo ste ale pri nás? S tou vraždou nemáme nič spoločné. Už som vám vysvetlila, že syn má psychické problémy a občas si niečo namýšľa."

Samozrejme, že noviny už stihli zdieľať prehrotené titulky v správach.

„Rozumiem, ale chceli by sme sa len pozrieť na výhľad z izby vášho syna a možno sa s ním o niečom porozprávať. Naozaj to nebude zdĺhavé. Len čo potrebujeme, potom vás necháme na pokoji. Pomôže to vyšetrovaniu a tento humbug sa čo najskôr vytratí od vašej blízkosti."

Žena s váhavým prikývnutím odstúpila odo dverí a pustila nás dnu. „Len prosím, nevystrašte ho. Už tak má dosť problémov v hlave na tak malé dieťa."

Prikývol som spolu s Winstonovou a vošli sme dnu. Matka nás zaviedla až do jeho izby. Bola na úplnom konci domu, presne tam, odkiaľ bol dokonalý výhľad na susedovu záhradu.

Predtým než sme vošli do jeho izby, podľa sily zovretia, ma ženská ruka zachytila za rameno v sivom saku.

„A horoskopy sa týkajú znamení, nie predpovedi dňa, pán premúdreli."

Prevrátil som očami. Nebolo to všetko jedno a to isté?

Winstonová práve sedela oproti chlapcovi a snažila sa z neho vymaniť čo najviac. Zatiaľ nám však povedal len to, čo mne vtedy. Tá ženská vyzerala zlá a mala hrubé vlasy vo vrkoči. Viac v tme nevidel.

„... a vedel by si teda tú zlú tetu podrobnejšie opísať?"

„Ne-e"

Stláčal som si už koreň nosa. Toto celé nikam neviedlo. Nemali sme stále ani posratého tucha, kto ten páchateľ bol, ani ako vyzeral. A to ma sralo najviac. Nevedeli sme nič! Absolútne nič! Nevedeli sme ani či to bola vôbec žena. Mohol to byť aj chlap s dlhými vlasmi v cope.

„Nevedel alebo nechceš? Pozri, ak ťa niekto núti, aby si mlčal-"

Rázne som ju prerušil: „Winstonová, nechajte ho. Je jasné, že nič viac nevie. Je dieťa, naozaj ho zbytočne iba vystresujeme."

Prekvapene na mňa civela, ale napokon prikývla.

Odsvedka, ktorý bol síce najmladší, ale za to zatiaľ najbližšie k páchateľovi,ako ktokoľvek z nás, sme odchádzali bez ničoho, bez žiadnej novejinformácie. Opäť.