Vražda za trest

14. kapitola

Toto miesto činu bolo naozaj iné. Nie miesto, na ktorom sa to stalo, na tom nebolo nič nezvyčajné. Moteli si vrahovia často vyberali na vraždenie ich obetí. Išlo o spôsob vraždy.

Keď sme vošli cez pásku do vcelku priestrannej izby motela, takmer ihneď nám do nosa vošiel zápach spáleného mäsa. Naozaj som si vtedy pomyslel, či sme nevošli do zlej izby a ubytovaný si len nerobil niečo dobré na večeru. Lenže náš ubytovaný sedel nehybne v kúpeľni na plastovej stoličke, na ktorých ľudia sedávajú počas teplých večerov na terase. Úplne vyzlečený, chrbtom k nám. Hlavu mal zakrvavenú a v rohu som si všimol pohodené chumáče svetlých vlasov. Keby som nevidel v akom stave bola chlapova hlava, potešil by som sa, že to tu nechala páchateľka. Vyzeral, že vlasy mal vytrhnuté surovo zaživa aj s korienkami hlboko zarytými pod kožou, pretože krv mal postekanú po polke hlavy.

Sykol som už len pri tej predstave.

Všade pod ním sa roztekala už pomaly zaschýnajúca krv. Plochy kde bolo menej krvi začínali meniť svoju farbu do hneda.

Pripadalo mi to celé ako krvavé kúpalisko. Na niektorých miestach jej bolo aspoň po dvoch centimetroch od podlahy. Kúpeľňa nebola priveľká a akurát taká, aby sa tam zmestil jeden človek, ale na objeme množstva krvi to neuberalo. Až teraz som z nej začal cítiť aj silný železitý zápach.

Po jeho pravici bola panvica, z ktorej pochádzal zápach pečeného mäsa. Nakúkal som na ňu ako som kráčal bližšie. Predtým sa v nej pražili....asi párky? Prišiel som len na pár centimetrov od nej.

Nie.

To neboli párky.

Ale ľudské prsty.

Osem ľudských prstov poukladaných vedľa seba opražených, pravdepodobne na oleji.

Okamžite som sa pozrel na mužove ruky, ktoré mal voľne pohodené v lone. Jediné prsty, ktoré mu na rukách zostali boli práve prostredníky. Zrejme pozdrav pre políciu. Aké vtipné.

Obzrel som si chlapa, nebol ale úplne nahý. Mal na seba sivé trenírky, na niektorých miestach deravé. Aspoň tie mu páchateľka dopriala. Ale tam pri ňom s milosťou prestala. Chlap mal neprofesionálne odťaté nohy od kolien. Tie som už v rohu, ani nikde inde, v kúpeľni nevidel. Musela ich niekde ukryť. Spod krvavého mäsa vytŕčal na jeho pravej nohe kus kosti a visel kúsok tiež zakrvavenej kože.

Keď som sa chcel chlapovi pozrieť do tváre, čakal ma ďalší nechutný šok.

Nemohol som sa mu pozrieť do očí, pretože v oboch mal hlboko vpichnuté dva príborové nože. Alebo vidličky, koniec príboru som dobre nevidel, ako hlboko boli vpichnuté vo vnútri chlapových očí. Nechcel som ani hádať, či mu to spôsobila, keď ešte žil, alebo až po smrti, aby jej obeti ešte dodala zvrátený šmrnc.

Jednej veci som ale nerozumel. Ako to, že ostatní obyvatelia motelu nič nepočuli? Uspala ho? Zatesnila steny tak dobre? Alebo mu niečo vopchala do úst? Niečo tak odolné? Veď musel zavýjať bolesťou pri tomto všetkom tak veľmi, žeby to prebudilo aj tých pod zemou. Nedávalo mi to logiku. A ja som nemal rád nelogické veci.

Páchateľka mu musela rozbiť aj ústa, pretože tie mal celé červené tiež. Pozrel sa bližšie k ústam. Takmer som ani nedýchal, akoby som sa bál, že muž sa každú chvíľu prebudí a mňa zadrapí do zovretia. Prižmúril som jemne oči, na čo sa mi naskytol pohľad na malé diery nad a pod perou tohto chlapa. Až teraz som dostal odpoveď na moju otázku.

Ústa mu zošila. Kriste Pane. Nevedel som, čo ten chlap spravil, ale musela mať na toto všetko poriadny dôvod. Ak bol však ohavný človek počas života, zaslúžil si byť zohavený aj po smrti.

Vyšetrovatelia, ktorí miesto zabezpečovali mi pri vchode tvrdili, že chlapa už v takomto stave objavila chyžná, keď prišla vyniesť smeti a keď vošla do kúpeľne na mieste omdlela a až po niekoľkých minútach sa prebudila a utekala ihneď na recepciu zavolať na políciu. Podozrivou sa stávala aj ona. Predsa len, teraz ideme už po páchateľke, a chyžná bola tiež žena. Historku o tom, že odpadla si mohol vymyslieť každý, aby zamaskoval svoje stopy a dôvod prečo tam v skutočnosti bol. Navyše po páde zanechala svoje DNA aj na mieste kde sa nachádzal chlap a tým si len priťažila.

Ale ak by to predsa aj spravila upratovačka, ostatné vraždy by nedávali zmysel. Prečo by všetkých nezabíjala rovno v moteli? A ani opis by nesedel. Gabrielova sestra bola mladšia od neho a upratovačka mala cez päťdesiat. Nič mi nedávalo zmysel, ani sa nijak nespájalo.

Jediné, čo sme s istotou vedeli povedať bolo, že náš páchateľ bola v skutočnosti žena a vyberala si na vraždy len mužov so sklonmi k násiliu. Bola dcéra násilníka a sestra násilníckeho vraha. Nevieme, kde ju začať hľadať, ani ako vyzerá, keďže žiadne záznamy nemá. A jediné, čo ju vždy priláka, je muž, ktorý koná ohyzdné veci, a to len preto, aby sa ho zbavila.

Čo ak by mala návnadu?

Myšlienka mi prebehla mysľou len tak, bez rozmýšľania. Ak by sme ju dokázali nalákať na nejakú násilnú obeť a na mieste boli pripravené hliadky, páchateľku by sa nám podarilo chytiť a následne dolapiť aj jej brata, ktorý stále uniká. Na toho som ešte stále nevedel, čo vymyslieť. S ním budeme potrebovať sestrinu pomoc. Pochyboval som ale, že bude s nami spolupracovať.

Sakra. Nemal som to domyslené. Nevedel som, čo ďalej.

Načiahol som sa do vrecka po koženú peňaženku a otvoril ju tam, kde boli dve malé fotografie.

Alica a Liliana. Moje najväčšie poklady.

Slabo som sa pousmial. Nevedel som, čo naďalej, ale vedel som, že musím pokračovať. Aj keby som išiel čisto po slepých uličkách a stopách, ktoré ma nemali nikde doviesť. Musel som dopriať Alici spravodlivosť a pokoj po smrti. Musel som. Môjmu dievčatku.

Cítil som, ako mi zvlhli oči, okamžite som prudko zaklipkal mihalnicami a zahryzol si do tenkých pier. V práci som nemal na takéto veci čas.