Vražda za trest

21. kapitola

Netrvalo dlho všetkých presvedčiť o tom, čo som plánoval spraviť. Oni zostali na mieste a ja som sa čo najtichšie zakrádal po temných priestoroch v nádeji, že niekde nezakopnem v slabých plameňoch sviečok povesených po stranách.

Keď ma už začal sužovať chlad, po štyroch neúspešných pokusoch nájsť miesto odkiaľ pochádzali chválospevy, som sa dočkal správneho smeru. Nazrel som cez kľúčovú dierku rovnako mohutných dverí ako u kancelárie Svätého otca.

Pri rozostavaných lavičkách kľačalo asi štyridsať mníchov a mníšok, rozdelených na dvoch stranách. Neboli tu všetci, na to ich bolo primálo. Ostatní sa museli teda venovať iným aktivitám.

Hlavy klopili celý zahalený v hnedom a čiernom hlboko k zemi a bez jediného falošného tónu hlásali modlitby.

Všetci však vyzerali rovnako, ako som mal spomedzi všetkých nájsť práve jeho?

Obrátil som sa na priestory sály. Obrovské okná zaberali takmer polovicu vrchnej časti kláštora, z farebného skla filtrovalo slnečné svetlo do kaleidoskopu farieb a vrhali éterické vzory na staré drevené podlahy.

Pripadalo mi, akoby medzi múrmi kláštora zastal čas. Myseľ mi už nenaberala toľko nepríjemných obrátok, ako keď som stál von.

Cítil som sa ale už takmer ako nafetovaný zo všetkých tých vôní a pachov. Vzduch bol preplnený ostrou arómou kadidla a rozpeneného vosku, ktorý sa miešal so slabou vôňou bylín zo záhrady za kláštorom.

Záhrady.

Musel som nazrieť aj tam.

Chodbami sa od stien aj naďalej ozýval melodický chválospev, ktorý znel oddanejší než čokoľvek.

Každý chladný kút kláštora obsahoval príbeh, každý kameň šepkal modlitbu a každá kniha musela páchnuť po rokoch tu strávených.

Starosti akoby títo ľudia ani nepoznali, pretože tie ich sa rozplývali v prítomnosti niečoho väčšieho, ich viery.

Pri vchodových dverách ma ovial studenší vzduch, ale bol som za neho vďačný, pretože tak osviežil moje zmysli. Slnko práve klesalo pod obzor a vrhalo dlhé tiene na nádvorie, kláštor akoby nabral mystický nádych a priestor medzi nebom a zemou sa zúžil.

O chvíľu nám mal vypršať čas, ktorý nám dopriaty a stále sme nič nemali. Musel som si švihnúť. Nohy ma už začali páliť, no nemal som na výber. Musel som zistiť pravdu.

Po príchode nám Svätý otec osvetľoval kde sa čo nachádza a okrajovo spomenul aj záhrady ukryté za samotným kláštorom.

Na pozemku sa začínalo zbierať čoraz viac mníchov a mníšok čo mi venovali nepríjemné pohľady, no ani jeden sa mi neprihovoril. Svätý otec ich musel teda informovať o našej návšteve.

Cez vydláždené chodníčky som sa zašil až ku menšiemu skleníku, ktorý mal mliečny sklá, takže dovnútra bolo vidno len rozmazane. Niekto bol vo vnútri, nejaký mních a krčil sa pri bylinkách. Musel som byť opatrný ako nikdy predtým. Aj tam sa mohol Gabriel ukrývať.

Kľučka mi takmer zostala v ľavej ruke a len tak tak som ju vrátil na miesto dverí. Niekto by sa na ňu mal pozrieť. Nakukol som dovnútra a telo sa mi samovoľne z tepla skleníka uvoľnilo.

Tak preto sa tým bylinám tak dobre darilo aj počas tohto obdobia. Mnícha som nikde nevidel a to ma znepokojovalo. Pred chvíľou som počul aj jemné kopanie motykou do prašivej zeme, teraz som však počul len môj dych.

„Boh ti žehnaj brat. Prišiel si ma vari pozrieť pri práci a či pomôcť? Podíď."

Prekvapivo vysoký hlas ma vyviedol z miery ešte viac, ako keď vládlo ticho. Mohol to byť predsa on, prečo by ma volal k sebe? Mal v pláne ovaliť ma motykou? Na svätom mieste? To by nespravil.

Pre boha, na čo to myslím, veď bol vrah! Jasné, žeby to urobil aj pred očami rodičov obete!

Pokrčil som obočie a zahľadel sa do diaľky, postupne som sa približoval za hlasom. Keď som zazrel záblesk hnedej látky, preglgol som a cítil ako mi srdce nepravidelne pulzovalo.

Vyzeral byť otočený bokom ku mne, čo hralo do karát mne.

Teraz alebo nikdy.

Prudko som sa rozbehol a v malom priestore sa ozýval len dupot ťažkých topánok. V moment, keď som muža zrazil k zemi, sa snažil silou otočiť, bolo však neskoro. Dostal som toho sviniara!

Už ležal nehybne vo svojom habite po do mnou, keď niečo začalo hrať pri mojom stehne.

Ružový panter.

„Čo do prdele...?" V takmer ideálny čas mi zvonil telefón.

Gabriel sa podo mnou neustále hýbal a niečo kričal, tak som mu hlavu sotil do zeme. Len tak, aby ho to slabo omráčilo.

„Teraz na teba nemám čas Winstonová. Mám ho! Chytil som ho!"

„Ako? Koho bože?" V hlase jej hralo zdesenie.

„Gabriela!"

„Veď ten je práve u nás, ty blbec! Už je naložený v aute v putách. Max s Landersonom šli na záchod a pomocou falošnej zámienky turistov ho nalákali do kancelárie kde sme ho zavreli. So Svätým otcom sme to už celé prediskutovali. Vráť sa k autu a nerob hlúposti. Máme pred sebou veľa roboty a veľa premrhaného času."

V žalúdkusom pocítil žlč na pomyslenie na neho a zároveň strach, z toho s kýmsom to ležal v skleníku ja.