Vražda za trest

19. kapitola

O štyri dni neskôr

„Winstonová, tu odbočte doľava," prerušil som dusivé ticho, ktoré sa tiahlo starou škodou.

Za celú cestu za podozrivým takmer nikto z nás nič nepovedal. Nebolo isté, či Gabriel bude naozaj v kláštore a či ho jeho sestra alebo samotný kláštor predsa len nevarovali. To by znamenalo, žeby sme zase skončili na nule. Ale nezáležalo mi na tom. Aj keby sme na tomto mieste nič nenašli, neprestal by som. Nikdy by som neprestal hľadať Alicinho vraha, jedine cez moju mŕtvolu. Sľúbil som to aj manželke, sebe a hlavne Alici. Toho netvora dovediem za mreže kde zhnije zaživa nech ma stojí aj všetok zdravý rozum. Bol som rozhodnutý nevzdať sa.

Na starom červenom chrobákovi sme sa valili lesnou neudržiavanou cestou a už som len čakal kedy budeme musieť ísť pešo, pretože tento šrot to nezvládne ďalej. Patril Winstonovej a aj tak vyzeral. Všade kde sa dalo boli povešané kadejaké náhrdelníky a ozdoby a z malých reproduktorov šušťala relaxačná hudba. Miestami som chuť vyskočiť z okna v strede cesty, pretože to odmietala vypnúť. Vraj jej to pomáhalo sústrediť sa pri šoférovaní.

Museli sme ísť jej autom, pretože bolo najmenej podozrivé. Kto by sa predsa zameriaval na polo zošrotované auto, ktorého hrdza zožierala takmer odvšadiaľ. A aj tak sa ho Winstonová nikdy neplánovala vzdať. Bolo to jej prvé auto, ktoré si sama zaobstarala.

Našťastie len poslíčkovia sa na seba tlačili na zadných sedačkách. Pred odjazdom som ich varoval, nech ani nenapadne sadnúť si dopredu, tam som už bol ja.

Ďalej som sledoval navigáciu na mobile, v ktorej sa signál čoraz viac vytrácal. Znamenalo to, že sme museli byť už blízko.

„Dúfam, že ste nezabudli nebrať si ochranné vesty." Winstonová pozrela do malého zrkadla, čo ledva držalo na zadné sedačky na poslíčkov. „Keď som im volala povedali mi, aby sme si toho zobrali čo najmenej, pretože zbrane a všetko čo by mohlo vzbudzovať násilné správanie nám odoberú hneď pri vchode. Do posvätného miesta s tým nemôžeme vojsť."

Landerson, od Winstonovej, prikývol. „Ako ste sa im vlastne dovolali?"

Autom sa rozniesol hlasný povzdych. „Najprv to zdvihla mníška, ktorá nás tam nechcela vpustiť. Až po desiatkach telefonátoch a pár dňoch mi to odsúhlasili. Ale musela som si vypočuť najmenej osem strán podmienok, ktoré musíme splniť. Ako to, že prídeme najviac len na jednu hodinu, v čo najmenšej skupinke a bez svojho vybavenia. Stále neveria, žeby sa u nich mohol ukrývať kriminálnik, ale bola som naozaj otravná."

„Čo ak im nebudem chcieť odovzdať moje vybavenie?" ozval som sa. Ak sa tu nachádzal naozaj Gabriel, nemienil som byť v jednom priestore s vrahom a nemať sa ako brániť. Mal som mu vyliať do očí svätenú vodu alebo čo?

„Potom sa k dochyteniu podozrivého nezadosťučiníš."

Zanadával som na čo som odrazu pocítil na zadnej časti hlavy bolestivú ranu od ženskej ruky.

„Hej, ticho, Gray! Už sme na svätom pozemku." Winstonová vystrela ruku ponad kapotu, aby poukázala pred seba. Práve sme vchádzali s rachotom cez široké kamenné múry a železnú bránu porastenú machom. Takto zblízka masívne dubové dvere sa zdali ešte väčšie než na fotkách. Drevo bolo zdobené prepracovanými rezbami, čo muselo byť výsledkom dôkladnej ručnej práci spred aspoň stovky rokov. Za nimi sa rozprestieralo uzavreté nádvorie, kde trávnik bol pokosený bez jedinej chybičky v jednej rovine. Všade naokolo stáli na riedko zasadené vysoké brezy, ktoré jemne tienili po celom pozemku.

Von sa nenadchádzal nikto, za to keď som stiahol horko ťažko okno auta, prišiel som na to prečo. Odniekadiaľ sa niesli hrubé mužské hlasy prerývané ženskými tónmi.

Niekde blízko, takmer nečujne, šumela fontána, ktorá musela poskytovať upokojujúce pozadie pre mĺkve rozjímanie obyvateľov kláštora.

„Bude vhodné prísť práve počas modlitby?"

„Počkáme kým skončia, Max. Zatiaľ nájdeme hlavný vchod," odsekol som.

Neodvážili sme sa zájsť autom priamo do areálu, tak sme auto zaparkovali len tesne za bránou, kde ho nebolo príliš vidno.

Moment kedy na dvore nikoho nebolo, sa pominul a k nám sa teraz rútil postarší muž v čiernom priliehavom rúchu až po zem, ktoré sa mu špinilo o prašnú zem, avšak to ho nezaujímalo. Pohľadom vyhľadával len nás štyroch, akoby sme sa vo chvíli kedy by na nás nedozeral vyparili. Na hrudi sa mu hompáľal dosť veľký kovový kríž na to, aby niektorého z nás ubil. Čím bližšie k nám bol, tým väčšmi z neho sálala autorita, ktorú som nesmel nijak rozrušiť, pretože práve on možno mal v rukách nášho vraha. Musel to byť svätý otec Michael.

Až keď prišiel k nám takmer len na pol metra, mal som možnosť pozerať sa do tmavých očí ako eben. Prisahal by som, že si každého jedného z nás do detailu obhliadal, než sám prehovoril a oči sa mu o niečo pri opatrnom úsmeve zúžili.

„V mene Pánovom vás vítame v našom Božom chráme, bratia a sestra." Ťažký hlas vzbudil v nás všetkých jemné vibrácie v tele. Bol ako stvorený na takúto pozíciu na tomto mieste. Vlasy na bokoch hlavy mu strapatil vietor, ktorý čoraz viac silnel a rúcho sa mu nadvihlo len pár centimetrov od zem vďaka čomu ukazovalo tak špinu na spodnom leme.

„Sme vám neskonale vďační,..."

Neskonale? Odkadiaľ zobrala Winstonová takýto slovník? Musela sa pred návštevou pripraviť.

„...že ste súhlasili s našou návštevou. Tento prípad je veľmi dôležitý pre nás všetkých. I keď isto máte svoje pochybnosti, rozumieme vám a rešpektujeme to."

Svätý otec prikývol, no namiesto odpovede nám pokynul rukou posunúť sa do kláštora. K dverám odkiaľ pochádzali mužské i ženské hlasy.

Zatiaľ čo my sme zostávali pozadu, on ďalej rozprával. „Verím slečna, že ste oboznámili vašich bratov, o našich podmienkach návštevy. Neradi by sme zažili nejaké nepríjemnosti."

„Iste."

„Kláštor je domov pre všetky duše, ale nemôžeme do nášho domova pustiť nejaký druh násilia, to dúfam chápete?"

„Samozrejme," odsekla znovu Winstonová.