Vražda za trest

16. kapitola

Prebiehajúci výsluch Miri Averasi. Začiatok 08:00. Terajší čas 08:14.

„Slečna Mira, spolupracovali ste na zahľadení stôp v prípade vraždy Alici Grayovej? Odpovedajte pravdivo."

Mira naviazala očný kontakt so mnou a nespúšťala zo mňa mrazivý pohľad. Cítil som ako sa mi na oboch rukách podvihli tmavé chĺpky. Po chvíli sa pozrela späť na vyšetrovateľa, ktorý jej položil otázku. Už sa dozvedela, že Alica bola moja dcéra. A teraz sme riešili dva prípady, v ktorých Mira mala možný podiel viny.

Cítil som ako mi v každom kúsku tela nedočkavo pumpovala krv. Bola dlho ticho. Nad čím premýšľala? Je možné, že mu naozaj pomáhala? Veď sama takých ako bol jej brat zabíjala, prečo by mu pomáhala?

Prikývla.

Do krku sa mi nabrala nepríjemná žlč. Prudko som sotil sedačku za mňa a dostavil sa svojou tvárou len kúsok od jej.

„Ty sviňa! Nedožiješ sa rána, ty suka aj tvoj brat, keď ho nájdem!"

Jej pohľad...jej prekliaty pohľad! Úškrn. Usmievala sa mi tváre. Nechutné monštrum.

„Detektív pokoj. Poďte von, ja spolu s Winstonovou to prevezmeme. Musíte sa upokojiť. Takto nemôžete viesť plnohodnotný výsluch."

Vyšetrovateľ ma nasilu odtiahol von z miestnosti. Vo dverách sme sa navzájom vymenili. Zacítil som súcitný pohľad Winstonovej.

Nenávidel som také pohľady, robili zo mňa slabého. Práve keď som potreboval mať čo najviac síl.

Usadil som sa na lavičku pred vypočúvacou miestnosťou.

Doteraz som jej chcel dokonca dopomôcť s lepšími podmienkami vo väzení. Za to, že sa zbavovala tých pankhartov, ale teraz, teraz sa mi chcelo vracať. Napínalo ma len pri pomyslení na to, čo s mojou dcérkou stváral jej brat a ako mu ju potom pomáhala ukryť spolu so všetkými stopami. Zaťal som hánky, aby som znovu nevybuchol a nevrazil do steny.

Po niekoľkých minútach sa dvere otvorili. Nezdvihol som ani pohľad, bol som vyčerpaný.

„Gray?"

Winstonová.

„Zadržaná vraví, že bude hovoriť len s tebou. Pri nás mlčí."

Chcela ma zničiť. Naozaj ma chcela tak veľmi zničiť? Pozerať sa do mojich očí plných žiaľu?

Prudko som sa nadýchol a zdvihol sa zo stoličky. Policajt, čo bol so mnou na prvom výsluchu, išiel so mnou a bez slova sme sa obaja zase usadili na nepohodlné stoličky.

Pozrel som po Mire a čakal čo sa chystala spustiť. Chcela rozprávať, tak nech začala.

„Viete, detektív, viete aký je medzi nami dvomi hlavný rozdiel?"

Nad odpoveďou som viac menej ani nepremýšľal a vypľul to na ňu: „Ste chorá ženská, ktorá si nezaslúži chodiť po tejto zemi a ja človek s normálnym myslením."

„Au." Naznačila rukou ako ju to zabolelo na srdci a poklipkala tmavými mihalnicami. S bratom mali obaja veľké ruky. Už som sa nečudoval, ako sa dokázala vysporiadať s tými chlapmi. Mali ruské korene, prirodzene mala silu v génoch.

„Prečo ste na mňa taký krutý?"

„Prestaňte s týmto divadlom a povedzte mi vaše dôvody, prečo ste vraždili a pomohli vášmu bratovi s ukrytím dôkazov?"

Povzdychla si a oprela sa o stoličku. „Ale no tak. Obaja máme rovnaké dôvody. Obaja sa ženieme za tými hovädami. Každý len svojím spôsobom. Ja tým, ktorý vyrieši omnoho viac. Vy si len myslíte, že ste to celé vyriešili, keď ste ich chytili a zavreli do ciel. Ale ešte stále ste mi neodpovedali na moju otázku. Nemám rada, keď sa mi muži vyhýbajú a nerobia to, čo chcem. Veď to predsa viete." Skrivila pery do jemného úsmevu, takmer nebadateľnému. Ale ja som sa ju už od začiatku tohto výsluchu rozhodol sledovať, každú mimiku v jej diabolskej tvári, každý pohyb hlavou, každé nepatrné premiestnenie jej tela. Všetko bolo dôležité.

Nič som jej na to ale nepovedal.

„No dobre, vyhrali ste. Zodpoviem zas niečo ja. Rozdiel je, že ja vyzerám navonok sladko, ako taká chutná jahôdka. Tí nechutní muži mi potom ľahučko dôverujú. Ale vo vnútri, vo vnútri je to pravé kúzlo." Opäť sa hlboko odporne zaškerila. „Naopak vy, vyzeráte akoby ste práve odišli z miesta činu masového vraždenia, ale vo vnútri ste citlivý. Preto vy sa tých prasiat zbavujete legálne, nuž a ja, ja sa ich zbavujem účinne a trvalo."

Neustále som jej bez slova hľadel do tmavo čiernych očí. Hľadal som v nich niečo, čoho by sme sa mohli chytiť. Niečo z nich vyčítať, ale ona ma mala prečítaného omnoho viac ako my všetci dokopy ju.

Stále som však nedostal odpoveď na to, prečo to spravila mojej dcére. Prečo jej nejako nepomohla, ak sa naozaj zaujímala o ženy a dievčatá, že kvôli nim násilníkov zabíjala? Nevedel som ktorej otázke sa venovať skôr. Prečo asistovala s vraždou Alici alebo prečo sériovo zabíjala mužov a nešla radšej k kriminálke alebo ich inak nepomáhala dolapiť.

Mira si však ďalej pokračovala vo svojom osobnom výklade a ja som dostal svoju odpoveď na druhú otázku.

„Akú máte istotu, že keď násilníka dostanete do väzenie, neodvolá sa o niekoľko mesiacov na slobodu a nezačne znova? A nejaké nevinné dievča neskončí rovnako ako vaša dcéra?"

Vtedy Mira skončila s monoklom v tvári a ja v predbežnom zadržaní, kde za mňa musela ísť zložiť kauciu manželka.