Vražda za trest

7. kapitola

Stál som pred dverami bytu, v ktorom som býval, no posledné roky mi to prišlo skôr len ako prežívanie. Obaja sme sa s manželkou stále trápili stratou jedného článku z našej skladačky života.

Nechcel som ísť dnu, pretože som mal od odchodu z miesta činu posratú náladu, že sme nič nezistili a nechcel som ju zbytočne preniesť aj na Lili. Otvoril som dvere teda najtichšie ako som vedel, ak by náhodou už spala, aspoň by som ju nezobudil. Vždy, keď som sa vracal z práce neskoro večer, čakala ma gauči v obývačke a sledovala rôzne seriály, len aby nezaspala. Po väčšine sa však aj tak prebudila v posteli, pretože som ju zakaždým preniesol, keď sa jej zmocnila únava.

Pri prvom kroku dnu som ihneď vyhľadal portrét dcéry na poličke za dverami, no opäť bol sklopený. Nerozumel som, prečo ho Liliana stále skladala dole tvárou. Slúžil ako spomienka na ňu, to jediné čo nám zostalo. A aj sviečka bola opäť zhorená.

Priložil som prst ku hrotu. Bol už studený a vosk zaschnutý. Musela prestať horieť pred niekoľkými hodinami. Liliana si to musela všimnúť, prečo ju ale nezasvietila? Bolo to na počesť Alice a aspoň takto, keď sviečka svietila, sme mali pocit, že je stále s nami. Nemal som rád, keď nesvietila, vždy som pocítil prázdnotu a chlad. Zhasínali sme ju len keď nikto nebol doma, ale teraz tu bola celé dni Liliana. Nebol dôvod ju zhasínať.

Kráčal som po špičkách až do obývačky. V televízore stále hrala telenovela kde sa práve hádali dve ženské. Na ovládači som stlačil červené tlačidlo. V izbe stále žiarila malá tlmená lampa veľa gauča. Keď som sa otočil, Liliana už na mňa pozerala veľkými očami, no stále ležala. Jemne ma trhlo, ale rýchlo som sa upokojil a posadil sa k jej nohám.

„Sviečka bola zhasnutá," pošepol som jej na čo odo mňa odvrátila pohľad do odostretého okna. Bolo veľké, takmer ako ja sám, takže z neho bolo dokonale vidno ako za sklom husto lialo. „A obrázok bol sklopený. Zas."

Manželka akoby zmeravela a chvíľu na mňa bez slova pozerala. „Prepáč, zase som asi zabudla alebo si to len nevšimla. Nepamätám si. Celé sa mi to splieta. Keď nie som v práci, neviem čo mám robiť, neorientujem sa ani v dňoch."

Lilianu pred pár týždňami prepustili z miesta bytovej dizajnérky, pretože firma, v ktorej pracovala skrachovala. A teraz sa jej nedarilo nájsť novú pozíciu a ako vorkoholička to bolo pre ňu hotové peklo. Nech som jej poslal hocijaký inzerát, už dávno ho videla, no keď poslala životopis, nevzali ju. Občas som premýšľal ísť za niektorou firmou aj osobne a ukázať im Lilianine schopnosti. Bola naozaj šikovná, tak som nerozumel v čom bol problém, no neriešili sme to nejak hlbšie.

A aspoň pre terajšie ceny bytov v našej štvrti, nám vystačil úplne v poriadku aj jeden plat. Ja som nebol náročný, takže Liliana si mohla dopriať na seba míňať a aj za mňa.

„Nie si hladný? V chladničke máš večeru." Pokúsila sa o zmenu témy, na čo som jej len vtisol bozk do vlasov, poprial dobrú noc a pobral sa spať.

Na dnes som už mal dosť. Potreboval som byť svieži na zajtra. Niečo ma totiž napadlo, keď som sa započúval do programu v televízore. Niekto vtedy povedal, že rodiny občas vedia viac než si chcú priznať.