Vražda za trest

17. kapitola

O päť hodín neskôr

Opäť sme sedeli vo vypočúvacej miestnosti.

Vzduch aj myšlienky sa mi už prečistili. Sedel som vedľa seba s druhým vyšetrovateľom oproti Mire Averasi.

Práve si zložila z pravého oka kus ľadu v látke, čo jej priniesli kolegovia.

„Prečo ste doteraz informácie o vašom bratovi tajili?"

Veľké ruky si prekrížila na prsiach a spustila: „Vedela som, čo spravil, ale čo som mala spraviť?! Vari ho udať? Čo ste načisto drbnutí?"

„Prosím nenadávajte na verejného činiteľa, lebo vám budeme musieť udeliť pokutu," zastavil ju vyšetrovateľ vedľa.

Pregúľala očami a pokračovala: „Keby som ho udala, polícia by začala prešetrovať aj mňa. Vtedy som mala na konte už otcovu vraždu. Niečo také som dovoliť nemohla, hlavne nie pri tom, čo som sama robila. Pomohla som mu ukryť stopy, keď za mnou s tým prišiel a hneď potom som si činila svojho." Odfrkla si, akoby nič. „Samozrejme, že som jeho a ďalších, čo boli v tom za to znenávidela a už som s ním nechcela mať nič spoločné. Vtedy mi musel dať Gabriel trochu času, aby som si to ešte premyslela..."

Prestal som ju počúvať a vložil sa do rúk mojich vlastných myšlienok.

Vďaka tebe mohla mať spravodlivosť, keby si nebola bezcitná sviňa. Mohol sa dolapiť aspoň jeden z jej vrahov. Časť spravodlivosti by bola lepšia ako žiadna spravodlivosť.

Znova som sa zobudil zo bdenia. „...rejme som chcela, aby ho stíhal trest, ale musela som pozerať aj na moju vlastnú bezpečnosť. Ja som vraždila tých, čo si to zaslúžili, on pomerne nevinných. Ale na jeho likvidáciu som sa nikdy nedostala. Neviem, niečo ma držalo." Teraz stíšila zvučný hlas. „Pravdepodobne roky, keď sme ako deti k sebe mali ešte blízko a teror doma sa dal prežiť lepšie spolu s ním."

S vyšetrovateľom sme sa na seba pozreli. Predsa len k sebe mali blízko, veď boli rodina.

„Teraz by ste ho už udali?" vyšlo zo mňa skôr než som si to premyslel. Takto priama otázka by ju mohla vystrašiť a nemusela by chcieť spolupracovať. Ale už bola chytená, tak čo mohla stratiť? Už nemohla ďalej konať.

Nad jej odpoveďou avšak ani chvíľu nerozmýšľala, čo ma prekvapilo.

„Spája nás len krv, nič viac, žiadne iné hlbšie puto. Je mi jedno, čo s ním spravíte. Vtedy som mu povedala, že mu pomôžem zbaviť sa jej tela, ale inak s ním už nechcem mať nič spoločné a keď sa mi naskytne prvá šanca, udám ho. Takže teraz sa tá chvíľa naskytla." Z úst akoby jej vychádzal chlad, ktorý ma omámil priamo do tváre. „Čo bolo, bolo, za tie roky sa každý z nás zmenil. A aj keď mi bol v detstve oporou, teraz som ju v ňom nevidela. A nikdy ani nebudem."

„Nie ste priveľmi dôveryhodný človek," zamrmlal som.

„Chcete tú adresu alebo nie?" Niekoľko minút predtým sme ju od nej už žiadali. Prekvapilo ma, že napokon súhlasila tak rýchlo. Čakal som, že ju budeme presviedčať dni.

Bez slova som teda vytiahol tmavomodrý zošit a zdvihol pohľad k žene oproti mne. Nemal som priestor namietať, keď sa mi naskytla takáto príležitosť.

Pootvorila ústa a ja som myslel, že zošaliem. Naťahovala to a príliš, nakoniec z nej vyšla aj tak pre nás neuspokojivá odpoveď. „Mám ale podmienku."

„Nie ste práve v pozícii, kedy by ste mali právo klásť si podmienky. Ste zadržaná za niekoľko násobné vraždy."

„Vypočujte si podmienku alebo brata môžete hľadať ďalšie desiatky rokov beznádejne."

Zamyslel som sa nad jej slovami. Predtým než sa priznala k spolupráci na zahľadení stôp v prípade mojej dcéry, sám som jej chcel pomôcť s prilepšením po zadržaní, potom som to odmietal, ale ak nám mala vďaka tomu teraz pomôcť, stálo za to aspoň si vypočuť, čo žiadala.

„Čo chcete?" spýtal som sa, na čo som cítil prekvapený pohľad vyšetrovateľa vedľa. Nesúhlasil s tým, ale iná možnosť nebola. Vydierať sme ju nemohli. Už som sa jej vyhrážal, ďalší zlý krok voči zákonu bude z našej strany neprípustný.

„Samostatnú izbu, bez nejakej spolubývajúcej."

„To je všetko?"

„Všetko."

Čakal, že bude chcieť znížiť trest, nesplniteľné veci, zmanipulovať sudcu. Hocičo. A ona chcela len izbu kde bude sama. Zaujímavé.

Nepotreboval som, aby to odsúhlasil vyšetrovateľ. Možné to bolo, ak by to prešlo cez sudcu.

Prikývol som. „Platí."

Pousmiala sa a konečne vyriekla: „Kláštor svätého Mnícha. Frontom Road 2662."

„Čo prosím?!" Obaja sme spolu s druhým vyšetrovateľom prekvapene vyhŕkli.

Robila si z nás dobrý deň? Kláštor?!

Plesol som si po čele tak silno až sa v miestnosti ozval ozvena.

Pre boha, veď bolo jasné, že neudá svojho vlastného brata. Prečo nám to vlastne nedošlo? Ani jednému z nás? Veď máme cez desiatky rokov praxe a takáto sprostosť sa nám nespojí. Pri tom k tomu stačilo len pár pekných sloviek a hneď to celé znelo ako dôveryhodná lož.

Akoby nevnímala naše údivy a ďalej pokračovala: „Je to niekde za lesom. Je možné, že sa to tam zmenilo. Naposledy som tam bola pred rokom."

Vyšetrovateľ sa rázne chytil slova. „Ukončite výsluch, tu to nemá cenu. Zadržaná odmieta hovoriť fakty a spolupracovať na dolapení Gabriela Averasi. Vo vyšetrovaní budeme pokračovať mimo tejto miestnosti."

„Čože boha?! Robíte si prdel? Práve som vám povedala kde sa nachádza ten tupec, aj keď som vôbec nemusela. Samostatnú izbu žiadam neustále! Ja som vašej požiadavke vyhovela, teraz o to žiadam ja."

„Sľúbili sme ju len v prípade, ak by ste nám povedali pravdivé fakty, Mira. A samozrejme ak by to súd vôbec povolil, ale snažili by sme sa o to."

Sám som už stál v stoji pripravený na odchod, no odrazu sa Mirine črty tváre zjemnili a začala rozprávať vyrovnane. Akoby lusknutím prstov, po tom, čo pred chvíľou predviedla nebolo ani stopy.

„Ľudia u polície nie sú tak bystrí ako som si myslela. Čakala som, že vám dopne hľadať na najmenej podozrivých miestach. Kto by predsa hľadal zločinca na pobožnom mieste ako kláštor, kde sú vraj," na poslednom slove zadržala dvomi prstami na oboch rukách urobila gesto úvodzoviek," všetci svätí? Aj vám samým to príde absurdné. Ako som už povedala, Gabovi som sľúbila, že keď sa mi naskytne prvá možnosť ho udať, spravím to. Nemám dôvod vám klamať, ani čo stratiť, preto si chcem pobyt v base aspoň spríjemniť osobnou izbou. Ak sa mi rozhodnete veriť a naozaj vás klamem, jediné čo stratíte je čas. Ale nemáte inú stopu, pre ktorú by ste ten čas obetovali. A chcem sa mu ešte raz pozrieť do očí. Chcem vidieť, či je rovnako skazený ako ja." Oblizla si plné pery akoby chcela ešte niečo dodať, ale namiesto toho sa len oprela o operadlo a sledovala nás. Naše reakcie.

So slovami to vedela a to bolo nebezpečné. Zneistila nás.