Vražda za trest

22. kapitola

Z hodiny na hodinu predo mnou sedel človek, ktorý mal na svedomí život môjho jediného dieťaťa. Musel som zatínať zuby a sťahovať všetky svaly v tele, len aby som mu jednu nevrazil. Hnusil sa mi. Tak strašne sa mi hnusil. On mal na rukách krv mojej dcérky. Tento špinavý hajzel!

Upokojil som sa, aby som vyrovnaným hlasom prehovoril: „Predtým, než začneme, mám povinnosť vám oznámiť, že máte právo na právnika, ak si o neho zažiadate, Gabriel."

Ako keby si toto monštrum zaslúžilo vôbec niekoho na obhajobu.

Podvihol ku mne rovnako tmavé oči ako mala jeho sestra. Až na to, že on mal pod ľavým okom zle zahojenú jazvu.

„Nechcem tých podfukárov. Pravdu vám poviem aj bez nejakého pankharta s kravatou." Veľkou labou si prešiel po brade. Týmito vecami, sa musel dotýkať aj jej. Týmito obrovskými nechutnými labami. Moje chúďatko...

„Predveďte svoje meno," vyzval som ho.

„Brat Cyprián."

Ťažko som povzdychol. Stále s nami hral túto hru na zásterku identity.

„Vaše skutočné meno."

Podvihol obočie a jemne podvihol kútik úst. Čo skúšal? Chvíľu bol ešte a ticho, tak ho vyšetrovateľ vedľa mňa opäť vyzval, teraz už odpovedal ako mal.

„Gabriel Averasi."

Slova som sa chytil znova ja: „V poriadku, chcete začať s vašou výpoveďou sám alebo vám máme pokladať otázky?"

Skúmavo sa zahľadel na moju hruď, kde som mal pripnutú menovku, podvihol obočie. Naslinil si pery a začal: „Je tu vaša žena, Sebastián?"

Pri tejto otázke som zamrzol. Prečo sa pýtal na ňu? Čo chcel od nej? Ublížil aj jej? Alebo sa len chystal?

Potriasol som hlavou, aby som sa prebral. Nemohol som dopustiť, aby som nechal vyniesť moje obavy navonok. Naďalej som držal nezaujatý pohľad, aj keď vnútro mi priam horelo.

„Prečo ste vraždili? Žiadny priamy motív alebo typ obete u vás nebol zistený."

„Ako sa mi chcelo a koho sa mi chcelo. Aj zvieratá som si v detstve tak vyberal. Aké mi prišlo pod ruky, také som bral. Teraz keď som odpovedal na vašu otázku, možno by ste mohli odpovedať aj na tú moju. Je tu vaša žena?"

„Prečo sa pýtate na ňu? Dnes tu sme kvôli vašim činom. Kvôli vám. Nepripisujte moju ženu k vaším zverstvám."

Zacmukal ústami. „Možno máme s Lilianou k sebe bližšie, než by ste čakali." Uškeril sa.

Ako- Toto hovädo! Prudko som sa nahol ponad stôl, aby som ho zdrapil za snehobiely golier, no niečia ruka ma zachytila skôr a potiahla späť na tvrdú stoličku. Druhý vyšetrovateľ.

„Pán Gray, už ste boli raz zadržaní v tejto veci. Nechajte si to na chodbe prejsť najprv hlavou." Poukázal rukou na dvere, kde som sa aj nechcene vybral.

Za dverami som okamžite spustil na Winstonovú: „Ako sa vôbec opovažuje vziať si do úst jej meno?! Nechutný slizký imbecil! Odkiaľ ju poznal? To si zisťoval mená celej rodiny predtým než obeť zavraždil?!"

„Sebastián, pokoj." Na chrbte som pocítil jemný dotyk Winstonovej, no ani to ma nedokázalo upokojiť. Nedokázal som potlačiť všetko to, čo som odrazu od tohto stretnutia cítil. Prekvapilo ma, že ma nazvala menom. V práci sme sa my dvaja nikdy nenazývali našimi menami. Dal som jej také pravidlo už na začiatku. Musel som si držať profesionálne postavenie u všetkých, na priateľstvá tu nebolo času ani priestoru. Nech sme sa poznali akokoľvek dlho.

Pri náhlej spomienke, že za stenou sedel vrah mojej dcéry sa mi krv opäť rozbúrila. „Spája ju s ním, do boha!"

Bolo mi na zvracanie a zároveň zo mňa nič nedokázalo vyjsť.

„Mám to ísť dokončiť za teba? Ty môžeš zatiaľ zavolať Liliane, aby si sa upokojil."

Zavrtel som hlavou. Tento prípad už nebol len niečo neosobné, niečo čo som riešil každý deň. Toto sa týkalo mojej rodiny. Potreboval som sa s tým vysporiadať sám, inak by som si to neodpustil. Musel som priniesť Alici spravodlivosť a zariadiť, aby už nikdy nikto takto nepošpinil meno mojej ženy.

Výsluch som dokončil s pomocou druhého vyšetrovateľa, aj keď ma to stálo všetko sebazaprenie. Miestami som musel odísť na záchod, kde som sa napokon vygrcal. Niektoré pasáže o jeho činoch som nezvládal, hlavne nie tie s mojou dcérou. Vtedy som mu niekoľko desiatok krát takmer rozbil hlavu o stôl a zlámal končatiny. Mohol som byť akýkoľvek profesionál, toto bolo nemožné udržať za hranicou profesionality.

Ale hlavné bolo, že bol obvinený a policajti ho už viezli do dočasného zadržania, odkiaľ sa mal o niekoľko dní previezť na súd a následne do väznice, kde mal aj zhniť. Zvnútra aj zvonku.

Najhoršie však ešte len malo prísť. Teraz bola na rade na výsluch moja žena. Už jej volali, aby sa dostavila na stanicu.

Tomu sviniarovi som neveril ani hovno v jeho prašivej riti. Poznal som moju ženu.