Vražda za trest

20. kapitola

Svätý otec nás priviedol do jeho kancelárie, ktorá sa nachádzala blízko sály odkiaľ sa modlili mnísi aj mníšky.

Nevošli sme tam, ani nenazreli, išli sme priamo sem. Musel som potláčať nutkanie tam nabehnúť a zdrapiť každého jedného mnícha. Winstonová do mňa občas drgala, aby som sa ovládal, ale nevedel som ako dlho som schopný to ešte vydržať.

„Prosím," Svätý otec nám ukázal na drevené stoličky povlečené krvavo červenými návlekmi.

Keď sa usadil aj on za mohutný stôl, spustil: „Čo teda žiadate od nás, s čím vám budeme vedieť pomôcť?"

Prebral som sa z myšlienok a ako by mi nabehli logické pochody po čo sme tu prišli. Snažil som sa ich pospájať čo najlepšie, aby som muža s vyrovnaným výrazom tváre predo mnou presvedčil.

„Potrebovali by sme zistiť, či sa u vás nenachádza nebezpečný zločinec, ktorého sa už roky snažíme dolapiť. Gabriela Averasi."

Na čele sa mu objavila nepatrná vráska, takmer nebadateľná, ale i tak zachytiteľná.

Predložil si pred seba do zovretia obe zošúverené ruky. „Žiaľbohu vám nemôžeme poskytnúť takéto osobné informácie. Je to v rozpore s našimi presvedčeniami. Našim bratom a sestrám sme sľúbili ochranu a to aj dodržíme. Poskytli sme vám z našej dobrej vôle jednu hodinu v našom svätom mieste. Viac vám však poskytnúť nemôžeme."

Na tvárach všetkých sa zjavilo sklamanie, avšak na mne muselo byť vidno ešte väčšmi. Opäť som stratil nádej v získanie akejkoľvek stopy.

Otec sa odrazu prudko nadýchol. „V našom kláštore však mnísi chodia bez krytia svojich hláv, tak ak by vám to pomohlo, ak ho spoznáte. Urobím avšak len tento krok, kvôli tomu, že to je dôležité vyšetrovanie, viac vám pomôcť nemôžem. Ale na Kristove telo vám, môj brat, môžem sľúbiť, že u nás sú len čisté duše. Neprijímame hriešnikov. A ak by niekto aj zhrešil, Boh mu odpustil a tak aj my. Amen."

Všetci sme mlčali.

„Veď aj sväté písmo riekne: Ak si budeš, Pane, v pamäti uchovávať neprávosť, Pane, kto obstojí? Ale ty si milostivý a my ti chceme v bázni slúžiť. Pokiaľ sa oddáme Pánovi, odpustí nám."

Musel som už stískať pästi, aby som nepovedal niečo, čo by som neskôr mohol ľutovať. Tohto pajáca som potreboval mať na svojej strane. Aspoň dokiaľ sme nezískali Gabriela.

„Chcel by som teda aspoň-" prerušilo ma naliehavé klopanie na mohutné dvere. Človek by si ľahko na tých dverách mohol aj zlomiť zápästie, kedy sa snažil.

„Ďalej,"

Naše zvedavé pohľady neminuli ani nášho narušiteľa. Všetci sme vzhliadali k vysokému, štíhlemu mníchovi v hnedom rúchu zviazaný len tmavým opaskom okolo pasu. Nič viac ho nezdobilo. Život v jednoduchosti, to je život mnícha.

Sklonil o čosi hlavu dodala a povedal: „Otec Michael, nechcem vás rušiť, ale je to naliehavé a potrebujeme práve vás."

Svätý otec si nespokojne odfúkol a obočie sa mu znížilo do očí, no odsunul stoličku a vydal sa k dverám. „Ospravedlňte ma."

Tresk. V miestnosti sme zostali sami a mňa začala sužovať zvedavosť. Ako som mohol odolať?

„Gray, kde sa chystáš?"

„Zistiť pravdu sám."

„Si normálny? Sadni si, veď nás kvôli tebe vyhodia z kláštora a nezistíme absolútne nič!"

„Slečna Winstonová má pravdu, pane. Je to risk," ozval sa nesmelo Max, na čo som ho prudko zahriakol.

„Ty sa do toho nestaraj mladý a počúvaj mňa."

Po tomto sa vystrel a čušal, tak som sa mohol venovať opäť Winstonovej.

„Práveže zistíme všetko. Nájdem si ho sám v tej sále kde spievali a modlili sa. Možno bol práve tam. Nemôžeme strácať čas, keď náš hľadaný už môže o nás vedieť a pokúšať sa o útek."

Vedel som, že každý jeden z nich tušil, že niečo na tom bolo, len nechceli porušovať pravidlá. Tajne však chceli ísť tiež. Vsadil som im do hlavy chrobáka, nad ktorým teraz premýšľali.