Vražda za trest

24. kapitola

Výsluch sme prerušili, zatiaľ čo sa ostatní za zrkadlom dohadovali čo ďalej. Preberali všetky možnosti.

Prišlo mi to, akoby hľadali všetky možnosti ako nájsť špinu na moju ženu a ja jediný som stále veril v jej nevinu. Nie, neveril. Vedel som, že je nevinná.

Započúval som sa toho, čo predvádzala Winstonová: „...a keď sa napila vody, takmer nikdy si nič neodpila. Len akoby chcela svoje suché pery namočiť. Naozaj sa napila len raz. Pretočte to, Blanburg" Winstonová prstom poukázala na obrazovku. „Presne tu, kde sa vyšetrovateľ spýtal na to, čo v ten deň robila. Akoby chcela získať čas na vymyslenie dosť dôveryhodnej odpovede. To sa jej však nepodarilo, pretože Gray vtedy ani nebol doma a ku kamarátke ju zavážala približne o druhej poobede. Navyše prečo potrebovala všetko čo robila toľko obhajovať? Mohla to povedať v krátkosti."

Nečakala na žiadnu odpoveď a pokračovala vo svojich nezmyselných teóriách ďalej.

„A tu, v tejto časti, kde sa pýta vyšetrovateľ na deň, keď Alica zmizla, podozrivá si akoby utrela rukávom oči, avšak keď priblížime obraz, nie je vidno ani náznak sĺz. Čo si teda chcela utrieť, keď slzy sa jej ani len nezačali tvoriť? Nie to ešte žeby jej stekali po tvári. Je to divné. Zbytočné gesto, akoby...neviem. Niečo," zastavila sa Winstonová.

O čo sa práve snažila? Veď nepoznala predsa Lilianu? Vedela, že s niečím takýmto by nemala nič spoločné.

„Ak môžem..." ozval sa zozadu poslíček.

Čo už len on chcel dodať?

„Hovor, Max," povzbudila ho Winstonová.

„Všimol som si, že veľmi často uhýba pohľadom, dokonca aj pred pánom Grayom. Pritom je jej manžel ten, v ktorom by v takejto situácii mala hľadať oporu, ale pre niečo to nedokáže. Ešte ak by som mohol dodať k týmto pohľadom, nesmierne často sa pri odpovedi na nejakú otázku pozrela chvíľkovo vľavo. Ako vieme, je to jeden z dôkazov klamstva, pretože telo to robí podvedome a človek si to nemusí ani všimnúť, ale samozrejme toto sú len teórie. Nemusia vždy platiť, je to len väčšinový fakt." Pozrel na mňa. „Neobviňujem vašu manželku, pane. Pokiaľ nie sú priame dôkazy, zatiaľ máme len teórie."

„Dobre, mladý," uznal som, aby mal radosť, podvedome mi to však prišlo absurdné. Takéto vedomosti zrejme vytiahol z kriminálnych seriálov a absolútne nič z toho stále nenasvedčovalo vinu mojej ženy. Všetko to boli náhody. Stále som si stál za mojím tvrdením a nebolo nič, čo by ho zmenilo.

Odvrátil som sa od obrazovky vypočúvacej miestnosti a podišiel k vyšetrovateľovi, čo na výsluchu sedel pri mne. Prisadol som si na stoličku oproti nemu, jediné čo nás rozdeľovalo bol menší stolík.

„Čo ste si tam celý čas zapisovali?" Ukázal som na jeho zápisník. Tiež som mal podobný.

„Viete, kedy vaša dcéra zmizla, Gray? Kedy ste nahlásili jej zmiznutie?"

Otázka ma prekvapila. O čo mu išlo?

„Prosím, len sa pýtam," povzbudil ma, keď som mlčal pridlho.

„Okolo štvrtej poobede."

Vyšetrovateľ prikývol hlavou a nazrel do zošita. „Viete ako na túto rovnakú otázku odpovedala vaša manželka?"

„Príliš som vtedy nevnímal, priznám. Čo sa mi ale snažíte povedať?"

„Povedala, že si tú noc pamätá, akoby to bolo včera. A začala opisovať činnosti, na ktoré som sa vlastne ani nepýtal. Vôbec ma nezaujímali, len som chcel vedieť kde sa vtedy zdržovala. Ako by sa chcela uistiť, že jej uveríme a podsúvať nám zbytočne veľa detailov."