Vražda za trest

5. kapitola

Muž, obeť, bol od stropu povesený len za svoje genitálie na kuse lana niekoľko centimetrov nad zemou. Cez stred semenníkov mu boli prepichnuté pravdepodobne kovové háčiky, zrejme aby sa obeť vo vzduchu nezošuchla, a až tak penis obviazaný lanom od stropu.

Hrudník mal surovo rozrezaný, až z neho vytŕčali všetky vnútornosti. Na bokoch rozrezanej koži sa rysovali záhyby ako páchateľ išiel prístrojom, ktorým obeť rozrezal. Nepodarilo sa mu to rovno, išiel skôr cikcakovito. Teda od minulej vraždy vymenil elektrickú pílu za niečo menej šikovné. Pílu by v obývanej štvrti bolo isto počuť, muselo to byť teda niečo čisto manuálne. Zaujímavé rozmýšľanie nášho páchateľa. Myslím, že bude oveľa zložitejšie ho dostať.

Črevá, pečeň, žalúdok, rebrá na nás vykúkali a držali sa vo vnútri len silou chcenia. Krv z neho ešte stále pomaly kvapkala na dlážku, ako z teľaťa na zabíjačke. Vínovočervená tekutina sa postupne vsiakala do drevených parkiet a zatekala pomedzi medzery.

Ak sa raz bude tento dom predávať, predajca by mal zvážiť nové podlahy. A ak by sa naozaj našiel kupujúci, ktorý by mal o dom naozaj záujem, aj po objasnení čo sa tu v minulosti stalo, potom on by mal zvážiť sedenie u psychiatra.

Winstonová už bola pri nás tiež. Stála spolu s jej poslíčkom hneď vedľa a Max za nami. Otočil som sa na neho, aby som zistil v akom bol stave, a možno to bolo práve včas. Pri ústach si pridržiaval jednu dlaň a druhou zakrýval brucho.

„Zvládneš to?"

Chystal sa pokývať hlavou na súhlas, no než to stihol, prudko sa stočil nabok a vyvrátil všetko, čo v ten deň zjedol.

Presne pre toto som nikdy so sebou nechcel brať človeka, čo nemal prax. Aspoň sa otočil odo mňa a nehodil to na moje práve umyté topánky. Bolo mi len ľúto ľudí z forenzného.

Winstonová po ňom ľútostivo pozerala. „Choď von na vzduch, my traja to tu už zvládneme. Zatiaľ priprav všetky dôkazné materiály a prever podľa tabuliek, či sú naozaj všetky. Takahashi nás zadupe, ak nejaký bude chýbať."

Nemusela mu to vravieť dva krát. Len čo to navrhla, ihneď sa pratal von.

„Vy ste z kriminálky?" prehovoril spoza nás neznámy hlas len chvíľu na to ako Max odišiel. Všetci traja sme sa naraz skrútili, ale odpovedal som ja.

„Od riaditeľky Huang Takahashi. Máte niečo nové?"

Pokrútil hlavou a spustil len to, čo bolo aj vidieť. „Vydedukovali sme, že páchateľ musel obeť, v tomto prípade muža v strednom veku, povesiť ešte na zemi a vytiahnuť ho pomocou lana hore, teoreticky to inak nebolo ani možné. Vzhľadom na váhu tohto chlapa a gravitáciu. Potom to musel hore poistiť a zviazať, odrezať zvyšok lana a obeti rozrezať brucho od kľúčnych kostí až po jeho genitálie, na čo ho následne nechal aj vykrvácať vo vzduchu zaveseného už len za jeho penis."

„Kedy približne zomrel?"

Nižší policajt sa zamyslel. „Ľudia z forenzného prišli ešte pred vami a odhadujú, že keď bola obeť zavesená, bola ešte nažive. Najzaujímavejšie však je, že jednotlivé zárezy v bruchu obete sú podľa forenzných analytikov rôzne staré. Náš páchateľ obeti nerozrezal celé brucho naraz. Postupoval postupne a rozhodne pomaly, takže tento chlapík mohol trpieť aj niekoľko hodín v nepredstaviteľných bolestiach a pomaly vykrvácal. Zrejme až neskôr, ku koncu, páchateľ brucho narezal poriadne, aby obeť vykrvácala a vnútornosti tak vyšli von."

Za to, čo za človeka tento tu bol, si to zaslúžil. Ale stačilo ho aj chytiť a zavrieť do basy. Trpel by dlhšie, niekoľko desiatok rokov.

„Nejaké konkrétnejšie dôkazy? Žiadne odtlačky prstov? Vlasy? Sliny? Nič čím by sa dal identifikovať páchateľ?" pýtal som sa policajta, na čo však len pokrútil hlavou.

„Nič. Celé to tu vyzerá, akoby si to muž celé spravil sám. Vidno, že tento páchateľ už má niečo podobné za sebou. Dáva si pozor na každý malý detail."

„Rozumiem,ak by ste niečo objavili, okamžite mi volajte."