Vražda za trest

18. kapitola

Po opätovnom naliehaní Winstonovej som súhlasil, aby do kláštora zavolala radšej ona namiesto mňa. Vraj by som sa nevedela ovládať alebo vynájsť.

Pravda, neveril som jej spirituálnym výmyslom ani tým cirkevným, ale niečo by som predsa vymyslel. Išlo o spravodlivosť. Bolo však už neskoro meniť plány. Boli sme v jej dvojizbovom byte, kde strašil jedine jej takmer metrový leguán. Prehádzal sa po jednotlivých izbách a neustále na mňa sliedil malými očami akoby som tu mal niečo kradnúť.

„Prečo sme nemohli volať na stanici? Vadí mi ako po mne ten jašter zazerá," hundral som, keď po jednom čísle ťukala do klávesnice telefónu.

„Zabudol si, že mám najvýhodnejšie účty za volania? Nevieme ako dlho nám bude trvať sa s nimi vôbec na niečom dohovoriť. Navyše potrebujem sa sústrediť a aby ma nič nevyrušovalo."

Ak ide o niečo dôležité ako tento prípad účty by som neriešil, preboha.

Jej tenké prsty práve vytočili číslo uvedené pre kláštor. Telo sa mi mierne chvelo očakávaním. Po niekoľkých zdĺhavých zvoneniach sme chceli položiť, napokon sa však na konci linky ozval tichý hlas a Winstonová zapla reproduktor.

„Kláštor svätého Mnícha, hovorí sestra Mária," povedala mníška.

„Dobré popoludnie, sestra Mária. Pri telefóne detektívka Winstonová z miestneho policajného oddelenia. Verím, že neruším váš pokoj," odpovedala a na jej hlase bolo počuť, že sa ho snažila udržať čo najviac stabilný. „Volám, pretože máme dôvod domnievať sa, že náš podozrivý z prebiehajúceho vyšetrovania môže hľadať útočisko vo vašich priestoroch. Mohla by som sa rozprávať s niekým, s kým by som mohla prebrať prístup do kláštora?"

Na druhom konci nasledovala váhavá pauza, kým sestra odpovedala: „Prepáčte, ale kláštor je miestom modlitby a samoty. Takéto vyčinenie tu nemôžeme strpieť. Avšak pomodlím sa za vás vo svojich večerných modlitbách, aby ste na niečo prišli."

Vo vnútri som pocítil silnú frustráciu, ale detektívka takmer bez problémov pokračovala. „Rozumiem, sestra. Ale toto je nanajvýš naliehavá záležitosť. Mohlo by ísť o životy. Existuje nejaký spôsob, ako by som sa mohla porozprávať s opátom alebo s niekým zodpovedným, aby som to i tak ešte prediskutovala? Nič iné od vás nežiadam."

Po chvíli uvažovania mníška ustúpila. „Uvidím, či vás dokážem spojiť so Svätým otcom Michaelom, on tu má hlavné slovo. Boh vás žehnaj, dieťa moje."

A položila. Do konca dňa sa už neozvala, tak to Winstonová vzala do vlastných rúk a volala im tak často ako len mohla.

Obaja sme silno dúfali, že Svätý otec bude ochotný nás vypočuť a ​​poskytnúť nám prístup do kláštora. Bolo to viac než nevyhnutné.