Vražda za trest

15. kapitola

O osem týždňov neskôr

Vôbec som ani netušil ako prebehli hodiny, dni, týždne a môj nápad, nalákať páchateľku, sa vydaril.

Všetko sa zbehlo tak rýchlo, že som nerozumel ani ako vlastne a už sme stáli len pár chvíľ pred jej výsluchom vo vypočúvacej miestnosti.

Akoby len ešte pred chvíľou som to predložil šéfke, ktorá nad nápadom strávila dve noci, kým mi to odsúhlasila a potom zmenila pár nedokonalostí, niečo pridala a plán rozhodila celému oddeleniu.

Každý sa svojej práce schytil takmer nadšene, pretože sme mali šancu, ukončiť tieto zvrátenosti a dolapiť násilníkov policajným spôsobom a prestať predkladať polícii ďalšiu prácu navyše s riešením vrážd.

Po osemnástich dňoch a po dômyselných prípravách sme konečne mohli čo najviac zdieľať všade možne, aj v správach, dezinformácie novoobjaveného muža (alias pracovníka v oddelení vyjednávania), ktorý obťažoval ženy a mal na svedomí trojnásobné znásilnenie maloletých a jedno vniknutie k žene s dieťaťom a ich následné fyzické napadnutie. Pretože výpovede imaginárnych obetí sa zhodovali s opisom násilného chlapa, polícia dokázala pospájať jeho črty a opísať ho na oko verejnosti. Preto sme vystavovali podrobný popis nášho agenta, ktorý mal uhrať na mieste stretávky násilníka bez domova, všade možne do médií, ale nikde nie priamo fotku agenta, aby ho niekto na verejnosti len tak nenapadol. Predsa len, väčšina mužov v okolí boli plavovlasí muži, mierne pribratej postavy a s viacerými tetovaniami po rukách. Mierne sme ho ešte upravili.

Ak by sa ale podozrivý objavil na mieste, kde zdroje uvádzali, žeby sa mal pohybovať, u vrahyne so silným motívom by to stačilo.

Tento celkový mediálny rozruch mal získať pozornosť našej páchateľky, aby o nášho agenta získala povedomie a prípadný záujem.

Samozrejme, nič nebolo isté. Ani to, či vôbec sledovala správy alebo mala nejaký kontakt so spoločnosťou a modernými technológiami a či na také veci, popri tom, čo stvárala, mala vôbec čas.

Za dobu, čo sme zdokonaľovali náš plán ako ju dolapiť sa zbavila ďalších troch násilných mužov, o ktorých činoch polícia až doteraz nevedela. Až po vypočutí rodín a okolia, sa dozvedela čo robili. Dokonca som občas mal chuť našu páchateľku potľapkať po ramene, že sa ich zbavila, ale potom som sa vždy otriasol. Dalo sa to aj iným spôsobom, legálnym. Ako sme to robili my.

Na týchto niekoľko týždňov si na starosť prebrali jej obete iní vyšetrovatelia a ja som sa venoval tomuto plánu.

Celé to bol risk, ktorý nám mohol zhabať niekoľko stoviek hodín práce, pre nič, ak by to nevyšlo alebo naopak, priniesť pokojnejší spánok.

Nebolo isté, či sa páchateľka o údajnom hľadanom dozvedela a či na miesto, ktoré spomenuli podtitulky, že by sa tam mal hľadaný pohybovať, podľa opisu a hovorov od občanov, naskočila. Mohla to celé prekuknúť. Samozrejme, že ani tento plán nebol bezchybný, ale bolo to jediné, čo sme vtedy v blízkej dobe mali.

Trvalo celkom päť týždňov kým, sa páchateľka objavila. Päť týždňov sme 24/7, len so zmenenými hliadkami dennodenne stŕpali, či sa dnes objaví. Bolo pochopiteľné, že sa o tom všetkom nemohla dozvedieť v prvý deň, ani neprísť hneď. Musela si naplánovať svoje kroky a až potom zaútočiť.

S policajnými zložkami sme čakali v ústraní, odkiaľ špeciálne jednotky mali vybehnúť v prípade, keby páchateľka zaútočila na nášho agenta.

Každé ráno sa schoval do ústrania, odkiaľ dostával teplú a čerstvú stravu, aby ale páchateľka neschytala podozrenie musel si niečo navariť aj sám a občas vydržať aj celý deň bez jedla. Mohla ho sledovať a muž bez domova nemohol každý deň nájsť niečo na jedenie, nie to teplé. Oblečenie mal taktiež mierne postŕhané, aby pôsobil uveriteľne.

A potom, o pol piatej, keď v okolí nebolo dobre nič vidieť, hlavne kvôli silnej hmle, sme z vysielačky agenta začuli ženský hlas.

Všetci sme v tú ranu mali chuť panikáriť, ale také niečo sme si nemohli dovoliť. Nie keď sme vrahyňu mali na dosah doslova niekoľkých metrov.

Prihovárala sa mu sladkým hlasom a predstavila sa ako Nicol, Že študovala neďaleko na vysokej škole a nedokázala nájsť cestu späť na hlavnú cestu vďaka hustej hmle a neznalosti mesta.

Typické reči, ktoré musela hovoriť aj svojím predošlým obetiam a len ich obmieňala podľa situácie a miesta kde sa nachádzala. Samozrejme, že nič z toho nebola pravda. Nedokončila ani strednú školu.

Agent s ňou rozprával ako keby ju poznal desiatky rokov, ale robil tak dobre. Musel vzbudiť dojem človeka bez domova, ktorý už nemal čo stratiť a len si chcel užiť. Zrejme to fungovalo, pretože s ním zamierala do provizórneho stanu ktorý mal slúžiť ako rekvizita. Kráčali pomaly, teda agent musel. V tú chvíľu ich už začínali z pomedzi kríky obklopovať ozbrojené jednotky. Pokračovali pomaly, aby nevydali žiadny zvuk a urobili dobre, pretože páchateľka mohla konať neprimerane a obsah jej ruksaku by bol ako vražda naservírovaná na tácke a náš agent by bol jej predjedlo. Ako sa neskôr zistilo mala v ňom svoje vražedné zbrane. Ručnú pílku, peroxid vodíka, kladivo a v nohavici zastrčený menší nožík.

Agent ju v momente prekvapenia omráčil pomocou ručnej pištole, ktorú mal za hrubým svetrom, keď ju požiadal, aby mu podala zo zeme deku.

Predsa len, predošlé obete si mysleli, že majú česť s bezbrannou ženou, ktorú mali pod kontrolou a o nič sa nemienila pokúsiť. A ona si myslela o nich presne to isté.

Ešte v ten deň bola prevezená do cely predbežne zadržaných. Deň na to ju čakal výsluch. Dnes.