Vražda za trest

11. kapitola

Len chvíľu na to sa dvere opäť roztvorili a pohľady sa nám obom s Maxom stretli v rovnej linke.

„Pane? Máte hovor zo stanice." Poslíček mi náležite podal mobil, až som ho takmer nestihol chytiť.

„Detektív Gray?" Ozval sa tenký ženský hlas z linky na druhom konci. Nejaká informátorka. Nepoznal som ani jedného z tej oblasti a ani som to nepotreboval. Chcel som od nich len informácie, ktoré by pomohli v prípadoch.

„Počúvam."

„Z laboratória práve prišli výsledky z miesta činu, kde sa nachádzala posledná obeť vo vašom prípade a máme genetickú zhodu v DNA." V pozadí ženy to znelo, akoby niečo hľadala na počítači, pretože sa ozývalo svižné ťukanie do klávesnice. „Keď bola obeť, v našom prípade muž, ešte pri živote pravdepodobne zaškrabol páchateľa, tak silno, že pod nechtami mu zostala krv a kusy kože z páchateľa."

„Koho našiel systém?" prerušil som ju plný nedočkavosti.

„DNA má zhodu s Gabrielom Averasim, ale nie priamo s ním. Len je tam mierna zhoda v genetike. Musí to byť jeho blízka rodina."

Musel som zostať zamrznutý bez slov niekoľko minút, pretože som sa opäť prebral do reality, až keď ma Winstonová tľapkala po ramene. Prudko som sa obzrel okolo seba a konečne odpovedal žene na linke: „Potrebujeme prejsť rodinný dom, kde býval Gabriel a celá jeho rodina."

„Ale veď ten už sme prehľadávali, detektív. Ešte keď sme vôbec prvý krát prišli na stopu Gabriela v prípade vašej dcéry."

Silno som stlačil obe oči a hlavu stočil do zeme, aby som našiel silu prehovoriť.

„Znova. Teraz pôjdeme pre iné dôkazy. Vtedy sme išli pre Gabriela, teraz potrebujeme nájsť niečo, čo nás dovedie k jeho najbližším, ktorý by s tými vraždami mohli mať niečo spoločné. Možno sa u neho náš páchateľ stále skrýva a možno nám neunikne ako pred pár mesiacmi Gabriel. Vtedy mal len šťastie, zrejme mal informátora a unikol nám popod nos. Teraz vinníka dostaneme. Šťastie nie je večné pre nikoho."

Pozrel som nepatrne po Winstonovej a Maxovi a prichytil ich ako na mňa zvedavo upierali oči. Táto správa by mala potešiť aj ich.

„Pošlite tam hliadky a o dvadsať minút tam prídeme. Nech nikto nevstupuje do domu, len znova zaistite dom, aby sa nikto nedostal ani do jeho okolia. Pár faganov sa o to už pokúšalo."

„Rozumiem, detektív."

Bez pozdravu som zložil a mobil podal Maxovi.

„Máme stopu," šepol som obom a svižne vykročil ku vchodovým dverám. Na lúčenie s rodinou obete nebol čas, teraz sme mali na práci niečo dôležitejšie. Za pohostenie sa im mohlo poďakovať aj neskôr.