Vražda za trest

23. kapitola

„Zdravím pani Grayová," pozdravil druhý vyšetrovateľ, keď sme obaja vošli do takmer prázdnej miestnosti, na studenej stoličke sedela len jedna žena.

„Dobrý deň." Pohľadom okamžite vyhľadala manželka mňa. „Sebastián, čo sa stalo? Prečo som mala prísť na výsluch?" Znela vydesene, a to len kvôli výmyslom toho zvráteného idiota.

Nesmel som však rozprávať, aby sa subjektívne z mojej strany neovplyvnil výsluch. Pokračoval teda vyšetrovateľ: „Boli by sme radšej, keby váš manžel nateraz prenechal výsluch niekomu inému. Pokladať otázky vám bude samozrejme neskôr aj on sám, ak nejaké bude mať. Hneď vám objasním dôvod vašej návštevy, len prosím povedzte na začiatok záznamu, ako sa voláte a začneme."

Zostala zaskočená, no prikývla. „Liliana Grayová."

„Pani Grayová, jeden zo svedkov vás uviedol ako možnú spolupáchateľku v prípade vraždy vašej dcéry, Alici Grayovej. Je možné-" Nedokončil otázku, pretože manželka okamžite zvýskla a tvár si skryla do dlaní. To som už nevydržal a odsunul stoličku, na ktorej som sedel, dozadu tak prudko až takmer dopadla na zem.

„Pán Gray, predsa sme sa na niečom dohodli."

Ignoroval som ho a objímal ďalej svoju ženu. Celá sa triasla v prívale emócií. Teraz bolo samozrejmé, že s tým nič nemala! Veď bola moja žena. Poznal som svoju vlastnú ženu!

V miestnosti som vyhľadal kameru, ktorá mala natáčať výsluch a zaziapal na ňu: „Vidíte?! Vravel som, že to je úplná hovadina. Ten kretén si vymýšľa nejaké rozprávky, aby sa zbavil, aspoň polovične, svojej otrasnej viny. Žerie ho svedomie a chce do toho zatiahnuť aj nevinných!"

Sklonil som sa späť k manželke a šepkal jej do vlasov. „Neboj zlatko, všetko bude v poriadku. Toto celé je len nedorozumenie. Získame spravodlivosť pre naše dievčatko."

„Pán Gray, žiadam vás, aby ste si sadli naspäť do vypočúvacej stoličky, inak vás budem musieť požiadať, aby ste sa s niekým vymenili. Výsluch stále pokračuje a toto správanie je neakceptovateľné."

Poznal som protokoly aj pravidlá.

Nesmeli sme sa dotýkať, ani nijak inak sa približovať páchateľov počas procesu vypočúvania, len v prípade, že by to bolo potrebné pre vyšetrovanie, ale moja manželka nebola páchateľ, bola nevinná.

Otočil som sa na vyšetrovateľa. „Pre boha, čo ste za človeka? Práve ste matku zosnulého dieťaťa obvinili z jeho vraždy! Viete, aké to musí byť pre ňu počuť to?"

Vyšetrovateľ sa prudko nadýchol a bez slova odišiel z miestnosti. Čo mal v pláne?

Vrátil sa päť minút na to aj so šéfkou po boku. Dupot jej opätkov bolo počuť už spoza dverí.

Vystrel som sa od manželky a čakal, čo sa chystala šéfová povedať. Prísne oči behali zo mňa, na Lilianu a späť na mňa.

„Sebastián Gray." Stuhol som. Za celú kariéru ma nazvala celým menom len raz a to som bol tak hlboko v prdeli, že som mal na mále, aby som sa udržal na pozícii.

„Čo tu stvárate?" Hovorila pokojne, ale z hlasu jej sálala vážnosť a chlad, ktorý sa mi každou hláskou zabodol do kože ako malé ihličky.

„Nesúhlasím s týmto výsluchom," zaťal som sa.

„V poriadku, tak môžete odísť a niekto iný vás zastúpi. Nie ste nenahraditeľný vo všetkom, pán Gray."

Au.

„Bez mojej ženy neodídem. Je nevinná a takáto ťarcha dezinformácií ju iba viac položí. Veď neviete ako na tom bola predtým? Prvých pár mesiacov po incidente?"

Takashi sklonila pohľad na jej topánky. Opäť s podpätkami. „Pamätám si, ale právo platí pre všetkých rovnako. Ide len o nevinný výsluch. Niekoľko minút. Potom vás ihneď prepustíme." Pozrela po Liliane a hneď na to zas priamo do mojich očí. „Takže sa rozhodnite. Buď sa budete správať aj naďalej ako malé decko a nahradím vás, a za toto neuvážené správanie vám udám dvoj týždňovú neplatenú dovolenku, kedy vás v práci, ani pri miestach činu nebudem chcieť ani cítiť, spolu s pokutou za zdržiavanie vyšetrovania na úkor polície a v prospech podozrivej, alebo sa vzchopíte a dokončíte výsluch tak profesionálne ako ste to mali robiť aj doteraz. Výber je na vás."

Preglgol som. Periférne som pozrel po Liliane. Stále sa krčila pri mojom tele.

Len pár minút a potom budú prosiť o odpustenie, že sa tak zmýlili.

Opatrne som sa vymanil z manželkinho zovretia a usadil sa s prázdnym pohľadom na stoličku oproti nej. Druhý vyšetrovateľ už sedel na svojom mieste. Tenké prsty som zatínal do stoličky, aby som sa udržal.

Dvere sa zavreli a my sme mohli pokračovať.

„Pani Grayová, nesúhlasíte teda s tvrdením, ktoré nám povedal svedok?"

„Samozrejme, že nie!" Zo stola si vzala pohár čistej vody a nepatrne si z neho uchlipla.

„V poriadku. Hovorí vám niečo meno Gabriel Averasi?"

„Nie," povedala bez rozmyslu a pohľad jej skĺzol dole ku stehnám. Musela byť vystresovaná.

„Ste si istá? Skúste si zaspomínať v hlave. Človek stretne denne mnoho tvári a mien. Možno si len nespomínate."

„Povedala som, že nie. Naozaj nikoho takéto nepoznám. Ešte stále mám dobrú pamäť."

Vyšetrovateľ prikývol a niečo si zapísal.

„Viete mi povedať, kde ste sa zdržiavali v čase zmiznutia vašej dcéry? Keď už teda tvrdíte, že máte dobrú pamäť."

Prudko som sa stočil na chlapa vedľa mňa, ale ani som nemukol. Nemohol som dovoliť, žeby ma šéfová presunula a Liliana by tu zostala sama s cudzími, aj keď väčšinu ľudí zo stanice poznala.

Na moje prekvapenie si však len utrela rukávom oči, odpila si znova z vody a začala: „Tú noc si dobre pamätám."

Vyšetrovateľ si opäť niečo zapísal.

„Viem, že bol spln a ja som nemohla spať ako vždy, aj keď som bola veľmi unavená, tak som skladala bielizeň. Ani neviem, či som navarila niečo pre Sebastiána. Chudák musel byť hladný. Sebastián...to si už úplne nepamätám kde vtedy bol. No určite bol doma, to iste. Mal vtedy už po službe. Naša dcérka, bola vtedy už u kamarátky. Sama som ju zaviezla, veď to potvrdila aj jej mama. Potom som išla domov a už potom...potom som ju videla naposledy. Ani neviem kedy vlastne som po ňu mala prísť."

Opäť vytiahol pero. Znervózňovalo ma koľko si toho zapisoval. Mal som v pláne spýtať sa ho na to von.

„Kedy to bolo? Naposledy ste ju videli keď ste po ňu prišli alebo po jej dovezením domov ku kamarátke."

Zase sa nahla pre pohár, aby sa napila, než odpovedala. „Po dovezení."

„Poznáte aspoň Miru Averasi?

Tento raz sa zamračila, no znova odpovedala záporne

Vyzerala naozaj zmätená.

„V poriadku." Otočil sa na mňa. „Gray, máte ešte nejaké otázky na vašu ženu, alebo môžeme ukončiť výsluch?"

Len som pokrútil hlavou. Tlaku mala už dosť aj tak a ja som nepotreboval žiadne pripečené otázky, aby som vedel, že moja žena bola len krivo obvinená.