Vražda za trest

10. kapitola

Streda, 21:18

Pôvodne sme mali ísť na večierok ku pozostalým obete ja s Winstonovou a obaja poslíčkovia, ale jej poslíček dostal astmatický záchvat a teraz ležal v nemocnici dokým sa opäť nezotaví. Nebude to však trvať dlho, ale nateraz sme si museli vystačiť my dvaja a Max. Zatiaľ ešte neprišli na taxíku. Mali sme sa stretnúť pred bránami sídla pozostalých pred pätnástimi minútami. Prsty na nohách aj na rukách ma už jemne oziabali.

Dúfal som, že sa dnes večer Max bude držať stranou a nebude sa nám pliesť pod nohy. Potrebovali sme len rýchlo vypočuť rodinu a zase sa spratať preč. Neplánoval som sa ani ničím ponúkať a nie to ešte tancovať alebo inak sa zabávať.

Na takéto večierky som už bol starý. Alebo aspoň podľa spoločnosti sa považovali štyridsiatnici už za starých. Aj keď, naozaj som sa už nevedel dočkať na posteľ a konečný spánok.

A moju ženu. Isto už zaspávala pri televízore, zakrytá len tenkou dekou. Najviac som sa tešil na ňu. Ako jediná so mnou dokázala zdieľať naše strasti. Nikto v okolí, koho som poznal neprišiel o svoje dieťa, práve preto bolo pre nich nemožné, okrem Liliany, vcítiť sa do toho čo som prežíval.

Len pár metrov odo mňa zastavilo celé čierne auto, až keď som prižmúril oči, všimol som si na jeho streche nápis - taxi-služba. Mal by som si zaobstarať okuliare. So zrakom mi to išlo vážne rýchlo dole vodu.

Z dverí bližšie ku mne vyšiel Max a pridržal dvere Winstonovej na druhej strane.

Na Maxovi len tak-tak viselo čisto biele sako, pretože pri členkoch a zápästiach mu už bolo prikrátke. Zrejme vytiahol také, ktoré mal naposledy na maturitách. Aspoň vlasy si uhladil gélom a už mu ryšavé vlnky nelietali zo strany na stranu ako zvyčajne. Po pravde mi jeho každodenné neupravené vlasy pripomínali mop, no nechcel som mu kaziť mienku o tom aké super je jeho strapaté háro. Veď raz mu to niekto povie, ale ja to nebudem. Dovtedy sa na ňom budem zabávať.

Obaja vyšli spoza auta, keď odišlo, rameno v ramene. Winstonovú zdobili bordové šaty až po zem a na ramenách jej padali svetlo hnedé vlasy sťa orech.

Neviem, kedy som ju vôbec, ak vôbec, videl takto oblečenú a upravenú. Bolo to ako vidieť svoju malú sestru nastúpiť v prvý deň do školy. Vždy chodila len vo vyžehlenom saku a silno vytiahnutých vlasoch dohora v cope.

Pristúpili ku mne, no nezmohol som sa na slovo.

„Je to zle, že? Ja som vedela, že som mala zostať u klasiky."

Winstonová si začala prehrabovať vlasy a spod rukáva vytiahla gumku. Zakaždým mala nejakú v zásobe. Podľa jej slov by bol hriech vyjsť bez nej von, pretože sa mohla kedykoľvek hodiť.

Rýchlo som pokrútil hlavou. „Pasuje ti to. Len som ťa asi nikdy nevidel inak, ako vo vrkoči. Už od detstve si nosila vlasy jedine tak."

„Vďaka." Podvihla kútiky úst aj obočie v akomsi údive. „A ty si mňa snáď nikdy ani nepochválil."

Zarazil som sa. To nebolo možné. Premýšľal som nad tým až ku dverám vyšším ako maringotka.

Po záhrade boli chodníčky vydláždené bielym okrasným kameňom, malé kríčky zostrihané tak, aby netrčala ani jedna vetvička a niekde v strede striekala do výšky dvoch metrov fontána.

Títo ľudia už naozaj nevedeli na čo ešte minút toľké peniaze. To som stále nevedel, čo nás čakalo vo vnútri.

Než sme sa vôbec stihli čo i len nahnúť ku dverám, aby sme zaklopali, samé sa otvorili a nás oviala silná vôňa rôznych parfumov a zákuskov. O žiare aká pochádzala z toho, ako bolo takmer všetko ladené v bielej som ani nevravel. Potreboval by som slnečné okuliare. Alebo rovno slepecké a palicu, pretože som asi aj oslepol.