Vražda za trest

25. kapitola

Vyšiel som na balkón, aby som si prevetral hlavu. Studený vietor pri prehrabával tmavé zastrihané vlasy a šteklil na krku. Za tak krátky čas bolo toho na mňa priveľa. Pomaly som si prestával držať chladnú tvár bez mimiky. Všetko začalo na mňa doliehať čoraz viac a viac. Nevládal som. Nemal som pre koho vládať.

Chvíľu na to za mnou prišiel vyšetrovateľ, čo bol so mnou na výsluchu.

Čo bolo nepochopiteľné na tom, keď som chcel byť chvíľu sám?

Cigaretu si zapálil až na štvrtý krát kvôli vetru. Poťahoval si nástojčivo, akoby nevyfajčil len minulý týždeň celú krabičku. Niekoľko minút sa neprestajne tváril, že neplánoval odísť, tak som prehovoril sám: „Čo ste jej povedali, keď ste tam boli sám?"

Aj naďalej som hľadel z balkónu do prázdna pred sebou.

Pár krát vdýchol studený nočný vzduch, až potom mi odpovedal: „Spýtal som sa jej, či vás miluje."

„A?"

„Myslím, že odpoveď sami poznáte. Teda, aspoň si myslíte, že odpoveď poznáte."

„Nerozumiem? Zobrali sme sa práve preto, že sme sa milovali. Ste snáď nejaký vzťahový poradca, ktorý mi chce dnes dávať rady o manželstve? Práve mi obvinili ženu z vraždy dcéry, myslíte si, že mám náladu na tieto vaše fóriky?! Chcem jednoduchú odpoveď." Prskal som až sliny leteli na popraskaný betón pod nami. Zafajčený dym z jeho úst mi ovial celú tvár na čo som spravil grimasu.

„Dobre, nebudem to naťahovať. Nemilovala vás."

Slová sa mi zapichli do srdca. O čo mu išlo?

„Bola vami posadnutá. Chcela mať vás len pre seba a dokonca ani dcéra jej neprišla vhodná, aby sa s ňou o vás delila."

Oči mi nekontrolovateľne zvlhli a ja som sa s nárekom zosunul po stene balkónu, ktorá od nás delila voľný pád. Vedľa mňa dopadla obhorená cigareta, ktorú zatlačil hrubou podrážkou.

Bolo mi už jedno, kto všetko ma v takomto stave uvidel. Prišiel som o dcéru a teraz aj o manželku. O to najdôležitejšie, čo som v živote mal. Nechcel som si to pripustiť. Chcel som dúfať, že toto všetko je nevydarený sen, nočná mora, divadlo, do ktorého som sa príliš vžil. Hocičo, len nie realita. A predsa mi to práve vyšetrovateľ povedal priamo do očí. Nemohol som sa utápať v tom, čo nebola realita a zároveň som nechcel prijať krutú pravdu o mojom dievčatku a mojej žene.

Hruď mi prepaľovala nenávisť voči jej ohavným činom a zároveň bolesť, že som ju stratil. Predsa len sedemnásť rokov spolu sa podpísalo na srdci, nedokázal som ju úplne znenávidieť, ale zároveň som ju už nikdy nedokázal milovať. Nedokázal som na ňu ani myslieť, pretože myšlienky na ňu ma sužovali a nepríjemne stískali už tak zničené srdce.

Odrazu som pocítil niekoho tesnú prítomnosť. Jemný ženský kvetinový parfém.

„Sebastián," šepla Winstonová, no ignoroval som ju. Túžil som byť sám. Sám so svojimi myšlienkami. A zároveň som sa toho bál, na čo všetko by prišli pri pridlhom premýšľaní nad vecami.

Napokon si prisadla vedľa mňa na studenú dlážku balkóna a mlčala. Niekoľko minút sme len tak sedeli, bez slov. Pocítil som ťažkú ruku na mojom ramene ako mi ho silno stisla a následné kroky ako sa pobrali dovnútra. Vedel som, že sme na balkóne zostali len my dvaja.

Teraz bola Winstonová jediný človek, na ktorom mi na celom svete záležalo. Pretože teraz som už stratil po dcére aj manželku.

Zo dňa na deň som stratil aj to posledné na čom mi záležalo. Život bol otrasne nepredvídateľný a bolestivý.