My Saviour (Stray Kids - Lee Felix)

6.

Zobudila som sa na nejakej posteli. Do očí mi bilo silné žlté svetlo. Boleli ma ruky a necítila som si hlavu. Bolo tu ticho ako v hrobe ale bolo počuť iba pípanie prístrojov okolo mojej posteli. Hlavou som jemne otočila na ľavú stranu keď na stoličke sedel Felix a pozeral sa von oknom.

Bože,ten človek je všade a neustále so mnou. Veď ho pošli do riti a zabudni na to,že Ti veľakrát pomohol! To je pravda. Ako som už povedala,jemu proste človek nemôže odporovať. Nemá to zmysel.

A zvlášť,ako má moje svedomie pravdu. Nespočetne veľakrát mi pomohol a zachránil ma. Ak by som ho nezavolala teraz,asi by som najskôr zomrela. Bude to možno znieť divne,ale chcem,aby pri mne ostal navždy. Aj keď možno to nevyjde keďže nemôžem mu visieť na krku do konca života.

Má kariéru. Má kamarátov. Má rodinu. Má život. Má súkromie. Nemôžem si dovoliť niečo z tohto mu narušiť.

"Penny," prehovoril na mňa zatiaľ čo som bola myšlienkami inde.

"Ako sa cítiš?" dodal a jemne sa usmial.

"Je mi dobre." povedala som zachrípnutým hlasom a hneď na to som začala kašľať.

"Lekár povedal,že bol vôbec zázrak že si prežila vzhľadom na zranenia." usmial sa a začal ma hladiť vo vlasoch.

"Neviem,či by moju mamu potešilo to,že žijem. Najradšej by si ma predstavovala mŕtvu pretože ja pre ňu nie som nič okrem toho,že ťahám celú domácnosť a starám sa o jej dcéry. Pre ňu žije iba Kim a dievčatá ale ja som ničota ktorá od nej ani raz nepočula sprosté ďakujem." povedala som a do očí mi nabehli slzy. Áno,viem. Opäť slzy. Opäť plačem. Ale ja som proste strašne citlivý človek ktorý sa rozplače za každú jednu blbosť.

Nie som rozmaznaná,lebo už od malička som sa spoliehala sama na seba. Zvlášť od doby,čo si mama vzala Andreasa a odkedy doma začalo to šialenstvo. Som len proste človek,ktorý sa fakt rozplače v stresovej či inej situácii. A to preto,lebo od mala bol na mňa vyvíjaný tlak. Najprv neskutočné hádky rodičov,neskôr ich rozvod,stretnutie s novým otcom,ich rýchla svadba a potom staranie sa o domácnosť,dievčatá,násilie a bitky.

"Nehovor tak. Ja som rád,že žiješ." zašepkal a chytil ma za ruky. Usmiala som sa a tiež som ho chytila za ruky.

"Pôjdeš sa,prosím,spýtať či môžem ísť domov? Nenávidím nemocnice." spýtala som sa a on s úsmevom odišiel. Pred očami sa mi zjavil obraz mojej mamy ako ma bije a kope do mňa. Nohy som si pritiahla k sebe a zakryla som si tvár. Začali sa mi liať slzy a telo sa mi od strachu začalo triasť.

"Nie! Prosím,už ma nechaj!" kričala som a stále som sa trhala. Mala som taký plač,že som sa nemohla nadýchnuť.

"Penny,čo sa deje?" ozval sa niekoho hlas. Keď som otvorila oči,stáli predo mnou lekár a Felix.

"Trauma." zašepkala som a spadla mi slza.

"To nevadí. Ideme domov." usmial sa pokojne a vzal ma za rameno.

"Čo dievčatá? Bojím sa ich tam mame nechať." povedala som keď sme vyšli z nemocnice.

"Necháme ich doma,nech sa vyspia. Keď budeš mať zlý pocit,pôjdeme pre ne." vysvetlí a to už sadáme do auta.

"Bože,fakt som Ti vďačná. Za úplne všetko. Ja mám pocit že takého človeka akým si,si vôbec nezaslúžim." začala som sa rozplývať. On len pretočil očami a skromne sa usmial.

"Kedy Ti začínajú rehabilitácie?" dodala som a vyrazili sme.

"V pondelok." povedal sústredene.

"Musím sa Ti revanžovať. Za to,že si mi veľakrát pomohol s Tebou budem chodiť na rehabilitácie. Za oplátku." premyslela som si a on na mňa hodil pohľad 'bro,myslíš to vážne?'