My Saviour (Stray Kids - Lee Felix)

15.

Ticho sme sedeli vo Felixovej izbe. Bezvládne ležal na posteli bez známok vedomia. Sedela som na stoličke pri jeho posteli a oči som mala plné sĺz. Jednou rukou som ho držala za ruku a dúfala som,že sa prebudí. Dievčatá stáli za mnou a Chan ma držal povzbudivo za ramená.

"Felix,prosím,prebuď sa." šepkala som a prišla som bližšie. Bolelo ma to. Bolelo ma to vidieť ho takto. Bolo divné nevidieť na ňom jeho krásny úsmev a cítiť pozitívnu náladu. Namiesto toho tu ležal celý bledý v bezvedomí a bojoval o svoj holý život.

Keď som si uvedomila,že možno o neho prídem,začala som potichu vzlykať až mi spadla slza na jeho holý a bledý krk. Hladila som ho po vlasoch a v duchu sa modlila,aby otvoril svoje krásne oči. Ale to všetko bolo iba v mojich predstavách. Všetko nabralo váhu vtedy,keď prístroje okolo neho začali rýchlo pípať.

"Neodchádzaj!" zakričala som a hodila som sa mu okolo krku. Začala som plakať ešte viac keď do izby vošiel lekár. Keď som sa od Felixa odtiahla,mal otvorené oči a snažil sa vnímať.

"Ako sa cítiš?" spýtala som sa a začala som ho hladiť po tvári. Venoval mi však zmätený pohľad.

"Penny,nechaj to na lekárov." zašepkal Chan a odtiahol ma späť.

"Choďte čakať von. O jeho zdravotnom stave Vás budem hneď informovať." oznámil lekár a tak sme sa vybrali von. Hneď,ako som sa usadila som začala opäť nahlas plakať.

"Penny,zlatko,prečo plačeš?" sadla si ku mne Kim.

"Bojím sa o neho. Nemôžem o neho prísť lebo to neprežijem." vzlykala som a všetci ma vtiahli do objatia.

"Prestaň nič také sa nestane. Poznám Felixa viac ako ostatní a viem,že on sa nevzdá a zvládne to." upokojoval ma Chan. Darovala som mu chápavý pohľad a hodila sa mu do objatia. Jeho objatia sú proste najlepšie. Je to ako útočište pred nebezpečenstvom. Čakali sme nejakých 15 minút keď z dverí vyšiel lekár s nie úplne nadšeným pohľadom.

"No,ako začať?" začal a zložil si okuliare. Nie,len nech nepovie že je po všetkom a že Felixovo telo to nezvládlo!

"Felix mal dosť mierny otras mozgu čo mu spôsobilo amnéziu." vysvetlí a všetci si darujeme nechápavý pohľad.

"Znamená to,že 85% svojho života si nepamätá." dodá a ja ako prikovaná padnem na stoličku.

"Takže stratil pamäť?" spýta sa Hyunjin a lekár neisto prikývne na znak súhlasu.

"Môžme ísť za ním alebo si nás nepamätá?" pokračovala Kim.

"To neviem. Ale môžte ísť za ním a zistiť to. Ale buďte opatrní a trpezliví." upozorní nás a odíde.

"Ideš?" príde ku mne Chan keď všetci odídu ale ja stále sedím.

"Nie som si istá,či tam chcem ísť. Čo ak si ma nebude pamätať?" spýtam sa a opatrne sa postavím.

"Budeme sa snažiť čo najlepšie aby si na Teba spomenul,ak sa tak stane." jemne sa pousmial a za rameno ma odviedol do izby. Felix sedel na posteli a očividne bol dosť zmätený keďže sa pozeral na izbu a okolo seba. Hneď,ako Chan zatvoril dvere,pozrel sa mojim smerom. Ako veľmi mi chýbali jeho oči a pehy.

"Ako sa cítiš?" spýtal sa ho Chan opatrne. Jemne sa usmial a prikývol na znak súhlasu. Takže hádam,sa má dobre.

"Čo si pamätáš?" pokračuje Hyunjin a Felix sa na mňa stále pozerá. Jemne sa na neho usmejem ale on na mňa zmätene hľadí.

"Väčšinu svojho života si nepamätám. Prepáčte,ak ste v ňom aj Vy." zašepkal a spadla mu slza.

"Neospravedlňuj sa. Ja som Bangchan a som Tvoj kamarát a zároveň aj člen skupiny. Ak si nepamätáš,tak od roku 2018 máme skupinu. Voláme sa Stray Kids a naši fanúšici sú STAYs. Veľakrát si kvôli nim plakal na koncertoch." vysvetlí Chan a na poslednej vete sa Felix zasmeje.