My Saviour (Stray Kids - Lee Felix)

8.

Vstúpili sme dovnútra. Vnútri bol smrad,hluk a všade špina. Oproti vchodu bol stolík kde sa nachádzalo niečo ako recepcia. Nikto tam však nesedel a kamery boli vypnuté. Prešli sme ďalej kde boli otvorené dvere od väzenia nejakého muža.

Boli tam dvaja policajti a strážcovia ktorí mali v rukách obušky a toho chlapa ukrutne bili. Strašne kričal a z jeho tela vychádzali obrovské kaluže krvi. Onedlho ho pustili a on s veľkým rachotom spadol na zem. Boli celý od krvi. Venoval mi pohľad a neskôr s otvorenými očami skonal.

Pozerala som sa vystrašene. Nevedela som,že takéto veci sa vo väzení dejú. A že sa tu dokonca zomiera. A to nie prirodzenou smrťou ale podobným spôsobom,ktorý na mňa používali mama a Andreas. Neviem,za čo tu ten chlapík bol ale nezaslúžil si zomrieť.

Vyzeral byť strašne mladý. Ako sme tak ďalej prechádzali,všade bol skoro ten istý prípad. Bitky,krv a krik. Zavrela som oči a pohľad som odvrátila preč. Jednou rukou som si zakryla ucho a druhou som silno zvierala Felixovu ruku.

Onedlho som cítila na mojom ramene ruku ako si ma pritiahol bližšie. Ruku z ucha som si dala preč ale oči som mala stále zavreté. Pristúpila som bližšie k nemu a pevne sa ho ako kliešť držala.

"Kedy tam budeme?" spýtala som sa nervózne keď sme zastali na konci chodby kde boli mreže.

"Tak,a sme tu." usmiala sa Kim a ja som otvorila oči. Naskytol sa mi pohľad na moju mamu a môjho otčima. Andreas sedel na lavičke úplne vzadu a čítal si noviny zatiaľ čo mama sa prechádzala po väzení.

"Tak konečne Ťa vidím." ozval sa prísny hlas mojej mamy.

"Vidíš,do akej kaše si nás dostala?" dodala nahnevane a ukázala na putá na jej rukách. Pozrela som sa na Andreasa ktorý mi venoval sklamaný pohľad. Mala som pocit,akokeby za to nemohol. Akokeby celý akter útoku bola iba moja mama.

"Prečo si ticho?! Odpadol Ti jazyk?!" kričala mama a pristúpila bližšie. Sklonila som dole hlavu a od strachu som odstúpila o krok dozadu.

"Okamžite odpovedaj lebo potom sa zo mňa stane vrah!" zúrila a mne sa pomaly začali liať slzy. Zozadu som ucítila ako ma za ramená drží Felix. Periférne som videla,ako na mňa Kim ticho hľadí a nič nerobí. Jasné,nič nemôže urobiť pretože je na maminej strane. Vždy to tak bolo a vždy to tak bude pretože ako som už viackrát hovorila,pre mamu je vždy Kim tá lepšia.

A,samozrejme,dievčatá tiež. To ja som vždy bola za tú neschopnú. Odkedy sa mama vydala a začali tie problémy,nepočula som od nej ani jedno ďakujem. Vždy ma ponižovala a veľakrát sa mi vyhrážala,že ma zabije.

"Tak Ty nebudeš rozprávať!?" ozvala sa po chvíli a silno ma zdrapila za zápästie. Okamžite som hlavu zodvihla čím som čelila jej nahnevaným očiam a pohľadu.

"Postarám sa o to,aby si na tomto mieste bola Ty." zašepkala a o pár minút sa začala diabolsky smiať. Chytila ma silno za vlasy a strčila ma na zem. Silno som si udrela hlavu a členok ma neskutočne bolel.

"Si v pohode?" pribehol ku mne Felix.

"Áno ale chcem ísť domov." zašepkala som a začala som viac plakať. Chápavo prikývol a pomohol mi postaviť sa ale kvôli členku som opäť skoro spadla.

"Nie si v pohode." povedal vystrašene a keď ma mal v náručí,silno som ho objala.

"Ideme domov." dodal a bez ďalšieho váhania sme z toho pekla odišli. V aute bolo hrobové ticho ktoré bolo občas prerušené mojim vystrašeným a rýchlym dychom. Keď sme boli pred domom,vystúpili sme z auta.

"Ahojte. Ako bolo?" pozdravil nás Seungmin.

"Prečo ste tu všetci?" spýtal sa Felix keď u nás boli naozaj VŠETCI.