Flapping of the wings

Thoughts

Len čo ma nôž prebodol, Ryl bol okamžite pri mne a vzal si ma do rúk, zatiaľ čo Xaden naposledy s úsmevom zamával davu pod nami.
Odtiahol ma dnu a zatlačili mi na ranu, pričom som zaplakala od bolesti a zahmlelo sa mi pred očami. Bolesť bola neznesiteľná, aj keď mi Ryl už dýku z brucha vytiahol.

Kým mi však stihol nejak pomôcť, Xaden ho sotil preč a zdvihol ma na ruky, pričom sa mi z nejakého dôvodu snažil spôsobiť čo najmenej bolesti, akoby ma pár sekúnd dozadu neprebodol dýkou skrz-na-skrz.

Pozrela som sa na svoje brucho a všimla si, že sa z rany valila krv a moje biele šaty ňou boli úplne nasiaknuté. Už som chápala, prečo som si ich mala obliecť, Xaden to mal všetko do detailu premyslené.

Cítila som, ako sa mi krv hrnula hore do hrdla a zrazu mi vytekala z úst, nemohla som ani poriadne dýchať.
Xaden so mnou niekam kráčal a hoci som si matne všimla jeho kľudný výraz, celé telo mal stuhnuté a zdalo sa, akoby sa nesmierne ponáhľal.

"Prepáč, musel som to urobiť," povedal a ďalej sa hnal po chodbe, "bol to jediný spôsob, ako ti zaistiť bezpečie. Možno ťa nechcem, ale taktiež si neprajem, aby ti niekto bezdôvodne ublížil len preto, že si moja družka."

Jeho ďalšie slová som vnímala matne, nedarilo sa mi lapiť vzduch do pľúc a všetko som videla v hmle. Ochabli mi ruky aj nohy, dokonca aj krídla a teraz sa len bezvládne vláčili po podlahe. Zatvorila som oči a v hlave mi hučalo, všade bola iba tma.

Zrazu som však otvorila oči a videla okolo seba pobehovať tri Dračice, Xaden stál v rohu miestnosti a naštvane sa mračil, Ryl bol pri dverách a všetko pozoroval vypleštenými očami.

V izbe niečo zažiarilo a odrazu som mohla dýchať, nič ma nebolelo a krvácanie prestalo.
Zmätene som sa pozrela na Dračice s všimla si, že mali na tvári spokojné úsmevy a celú si ma premeriavali.

Pokúsila som sa posadiť a v tú sekundu Xaden so zavrčaním rozkopol dvere a odišiel. Stále som mala všetko v akejsi hmle, ale videla som jasne, že keď si bol istý, že už neumieram, opäť ma nechal tak.
Na druhú stranu Ryl, ktorý so mnou prehodil len pár slov, ku mne hneď pribehol a pomohol mi dostať sa na nohy.

Poďakovali sme sa Dračicám, ktoré mi zachránili život a pomaly sme prešli do mojich komnát. Keď hovorím pomaly, naozaj to tak myslím. Síce som mala ranu vďaka Dračej mágii zahojenú, bola som stále malátna a slabá.

Z ničoho nič som zrazu cítila, ako sa dvíham a moja hlava zrazu narazila do pevnej hrude. Kým som znovu stratila vedomie, pocítila som, ako ma pevne, ale zato nežne objali Rylove ruky. Chcela som sa naňho aspoň pozrieť, ale opäť som sa prepadla do tmy a necítila som už vôbec nič.

***

Rozzúrene som zreval a vkročil do mojej obývačky, kde som si okamžite nalial whisky. Len čo sa mi však sklenený pohár dostal do ruky, roztrieštil som ho na črepy. Zavrčal som a krídlami mi cuklo. Schmatol som celú fľašu a napil sa priamo odtiaľ, bolo mi to absolútne jedno.

Za všetko mohla tá Dračica, tá malá zasraná Dračica! Keby ma otec nenútil ju nájsť, keby som ju nikdy v živote nestretol, keby som ju nikdy neuvidel!

Zreval som a fľašu hodil o stenu. Zdrapil som veci, ktoré ležali na stole a trhal som ich, zhodil som police aj skrine, vrčal som a jačal som ako zmyslov zbavený.
Schmatol som krvavú dýku a hodil ju von oknom, ktoré sa vzápätí roztrieštilo.

Keby som za ňou mohol ísť a povedať jej, že toho ľutujem, keby som za ňou mohol ísť a dotknúť sa jej, keby som si mohol dovoliť pozrieť sa na ňu...

Zavrčal som a vrazil päsťou aj do druhého okna, hánky som mal pokryté škrabancami a krvou, ale to bolo to jediné, čo ma držalo pri zmysloch.
Prebehol som si prstami cez vlasy a zaryl si ich do lebky, akoby som odtiaľ tú sprostú malú Dračicu mohol vytlačiť a navždy sa jej zbaviť.

Naštvane som prešiel k poslednej skrinke, ktorá ostala celá a vytiahol som odtiaľ fľašu. Sadol som si na malý gauč a pil. Pil som a pil som a pil, vymenil som tri fľaše a pokračoval som. Nemal som v pláne prestať, nie kým nebudem vedieť, čo mám robiť.

Pozrel som sa ma svoje ruky. Triasli sa od zlosti aj od strachu, zvieral som fľašu tak silno, že hrozilo, že ju možno opäť roztrieštim.
Trpko som sa zasmial a naštvane ju hodil do steny.

Ruky som mal lepkavé od krvi, jej krvi, jej sĺz. Čo som to za druha, čo som to za monštrum, že dokážem ublížiť nevinnej osobe? Keby som ublížil komukoľvek inému, zasmial by som sa a bolo by mi to jedno.
Ale ona nebola hocikto, nenávidel som ju za to, čo mi spôsobila a prvé sekundy som si jej bolesť užíval, ale nedokázal som to. Nedokázal som sa na ňu pozerať, keď bola v bezvedomí a myslel som, že som bol príliš pomalý. Keď som myslel, že som ju pripravil o život; v ironickej snahe zachrániť jej ho.

Prvé minúty u Dračíc sa neprebúdzala a myslel som, že zošaliem. Možno som aj zošalel, predsalen, sedel som tu už hodiny, rozbíjal som veci kým som kožu na rukách nemal tak dotrhanú, že som ledva udržal aj tie fľaše, z ktorých som ďalšie hodiny pil a chladil si rany.

Vybavil som si jej tvár a chcelo sa mi kričať. Mal som chuť bežať za ňou a prizerať sa, ako z nej uniká život, zatiaľ čo ja sa na ňu usmievam s rukami omotanými okolo jej krku.
Chcel som pocítiť jej krv, užívať si jej pach a chuť, ale aj len tá najmenšia myšlienka na to, že by som ju mal vidieť s bolesťou alebo strachom v očiach ma privádzala do šialenstva a nenávidel som ju za to.

Nenávidel som ju za to, že som ju chcel týrať, ale len pomyslenie na to mi privádzalo bolesť. Nenávidel som ju za to, čo ma nútila cítiť. Chcel som, aby trpela, ale nezniesol som ani len tú predstavu.

Dočerta... Tá malá sprostá Dračica mi ničí plány...

Ahojte všetci! Prepáčte, že mi tak dlho trvalo napísať túto kapitolu, ale už ju tu máte, tak sa vám snáď páči!

Máte nejaké teórie? Zaujímajú ma, tak mi ich kľudne napíšte!

S láskou, Susan10273 ❤️