Flapping of the wings

Watching you

Kenjy sa rozhodol, že urobíme 'misiu'. Teda, podľa jeho slov to bola 'misia na zistenie, či družka môjho najlepšieho kamoša robí nekalé veci so sexy rytierom' a plán bol taký, že žiaden nebol.

Povedal mi, aby som ju zavolal na raňajky a bude ju sledovať a zistí, či s Rylom niečo má. Najprv som sa mu vysmial a poslal ho kade ľahšie, ale keď sa mi večer vlúpal do izby a otravoval ma s podmienkou, že odíde jedine, ak mu jeho 'misiu' pomôžem uskutočniť, ustúpil som.

Ďalšie ráno sme sedeli pri stole v jedálni a Kenjy sa veselo škeril.
"Pripomínam, máš sledovať ich vzťah, nie Rylove svaly," napomenul som ho stroho a Kenjy mi venoval další krivý úsmev.
"Samozrejme," uškrnul sa a chcel som naňho znovu niečo vyšteknúť, ale v tú chvíľu sa dvere do jedálne otvorili a dnu vošla Lyss s Rylom v závese.

Viem, že som sa mal sústrediť na to, ako blízko pri sebe boli, či si vymieňali nejaké pohľady alebo či sa dotýkali, ale nemohol som. Nie, keď som videl, ako krívala.
S každým krokom som počul, ako zafučala alebo zasyčala a ťažkopádne sa posúvala dopredu.

Uvedomil som sa, až keď Kenjy prehovoril; "Nemáš krídla? Škoda, tešil som sa, že uvidím tú legendárnu bielu," povedal s úškrnom a Lyss zastavila v strede cesty.

"Vy ste... kto?" opýtala sa neisto, ale donútila sa sadnúť si.
"Ja? Nikto dôležitý," povedal Kenjy a veselo mávol rukou, "len najlepší priateľ tvojho druha."

Lyss vyvalila oči a pozrela sa z Kenjyho na mňa a zase späť.
"Vy... ste priatelia?" opýtala sa prekvapene a počul som, ako si Kenjy odfrkol.
"Najlepší priatelia," opravil ju Kenjy, "a vlastne som aj jediný Xadenov priateľ, všetci vieme prečo," povedal nonšalantne a odpil si z limonády.

Inokedy by som naňho aj niečo vyštekol, alebo naňho aspoň zazrel, ale dokázal som sa sústrediť len na ňu, na jej zlaté vlasy, bledú pleť a mäkké pery, ktoré vyzerali tak skvelo... bola nádherná.

"Nevedela som, že kráľ má nejakých priateľov," povedala Lyss potichu a ja som chcel nahlas zavrčať, keď ma nazvala mojím titulom a nie mojím menom, ale ovládol som sa.

Keď som však videl, ako pod stolom s kotníkom neustále prešľapovala, aby ho dala do polohy, kde ju najmenej bolel, bez slova som sa zdvihol a vyšiel von.

***

Bežala som. Neustále som bežala, dokola a dokola, bez prestávky, bez dychu, bez odpočinku. Už to boli hodiny, možno dni, týždne... kto vie, možno aj mesiace alebo dokonca aj roky.

Ale nemohla som prestať. Musela som ísť ďalej a nájsť ich, nájsť moju rodinu, zachrániť ich...
Prečo bola všade taká tma? Prečo všetci okolo mňa tak nahlas kričali? Prečo som sa lepila k podlahe? Prečo... prečo...

Zrazu som zastavila. Prvýkrát za tie mesiace alebo roky, som zastavila. Démoni okolo mňa jačali a naťahovali sa za mnou cez mreže, ich odseknuté krídla sa povaľovali na zemi a z ich kriku ma bolela hlava.

V tú chvíľu som sa pozrela hore a zbadala v diaľke na kopci malé svetielko. Neviem ako, ale vedela som, že ak sa tam nedostanem, všetko sa rozpadne.

Začala som teda znovu utekať, rýchlejšie než predtým. Už som bola skoro pod tým kopcom, už len chvíľu, len pár metrov...

Na vrchu kopca bola klietla, ku ktorej viedli biele, mramorové schody.
"Lysandra!" zakričal nežný hlas mojej sestry, ktorá sa aj s mojou mamou krčila za mrežami.

Rozbehla som sa po schodoch, ale nech som sa akokoľvek snažila, nedokázala som ísť hore, bola som stále na jednom mieste. Vybehla som asi tisíc schodov, no stále som bola v strede schodiska.

Zachvíľu som si uvedomila, že ma tie schody pohlcovali, doslova ma požierali ako tekutý piesok. Škriabala som sa hore, ale čím viac som sa hýbala, tým hlbšie som padala. Nakoniec som nemohla pomaly ani dýchať, hlavu som musela mať zaklonenú, aby sa mi do pľúc dostal aspoň nejaký kyslík. A v tú chvíľu som naposledy vykríkla, pričom mi tiekli slzy.

"Mama!"
A o sekundu neskôr som sa nemohla ani nadýchnuť.

***

Potichu som ju sledoval, tak ako každú noc, keď som sa rozhodol ju zavraždiť, no nikdy som to nedokázal. Táto noc však bola iná. Lysandra bola iná.
Metala sebou a plakala, tak príšerne plakala, že som za ňou chcel ísť a vziať si ju do náručia, ale nemohol som, pretože by som ju zobudil.

Mala nočnú moru, to mi bolo jasné, a po pár výkrikoch mi došlo, o čom bola.
Snívalo sa jej o klietkach a o hľadaní jej sestry a mamy, ktoré som, samozrejme, nikdy nevidel.

Vina mi prepichla hruď ako blesk a začalo sa mi ťažko dýchať. Aj keď som vedel, že by som to nemal robiť, pristúpil som k nej a zotrel jej slzu z bledej tváre. Jej pleť bola neskutočne jemná, na pohľad síce vyzerala ako porcelán, ale na dotyk bola ako hodváb.

Ani neviem, koľko som pri nej takto stál, ale vedel som, že som nechcel odísť. Vyplašil som sa v momente, keď som si všimol, ako sa jej oči prudko otvorili a okamžite sa posadila. Jej prvotný zmätok mi dal dosť času na to, aby som odtiaľ zmizol, ale keď som sa vrátil do svojich komnát a ľahol si na posteľ, nedokázal som myslieť na nič iné, než jej porcelánovú pleť.

***

Prudko som sa posadila a zalapala po dychu. Bola som doslova premočená potom, vlasy sa mi lepili na krk aj na slzami zmáčanú tvár.

Napravo odo mňa som si všimla pohyb, ale kým som sa stihla spamätať, tieň bol už dávno preč. Zastonala som a prehrabla si prstami vlasy. Možno som načisto zošalela, vidieť duchov...
Povzdychla som si a pozrela da na digitálne hodiny vedľa mňa. Ukazovali presne 3:48 ráno.

Zazrela som na ne a radšej sa postavila, aby som si mohla užiť nočný výhľad z okna a pokúsiť sa ukľudniť.
Celá krajina bola vysvietená, žiarivá, všade poletovali malé svetielka a mesiac osvetľoval stromy a kríky, v ktorých sa svetielka nenachádzali.

Pozrela som sa na kopce v diaľke a prišlo mi zle. Už nikdy som nechcela vidieť žiadne kopce, nedajbože mramorové schody...
Ľahla som si späť do postele a zakryla sa paplónom, ale nech som sa snažila akokoľvek, nezaspala som.

Ahojte všetci, prepáčte, že ďalšia kapitola nebola vydaná skôr, ale snáď sa Vám páčila.
Ďakujem za komentáre a votes 💋❤️

Susan10273 ❤️