Flapping of the wings

Dragon

Triasol som sa, ľad v pohári whisky klepotal o sklo a vydával hlasný zvuk, ktorý ma neskutočne dráždil.
Zavrčal som a položil ho na stôl predo mnou.

Boli to dva týždne... Dva týždne plné utrpenia a teploty, mal som pocit, akoby som umieral a nič mi nepomáhalo. Niekedy sa mi zdalo, že som v hlave počul hlas a vrčanie, ktoré mi nedovolilo spávať.

Lysandru som nevidel, odkedy som naposledy odišiel z jej komnát. Nevedel som, ako na tom bola s nohou. Nechcel som to vedieť. Mal som pocit, že ak by som sa to dozvedel, zošalel by som alebo rovno umrel.

Z nejakého dôvodu sa moja bolesť vzťahovala k Lyss. Nevedel som ako, ani prečo, ale bol som si tým istý.

V hlave sa mi zrazu ozvalo hlasné zavrčanie a celým telom mi trhlo tak silno, že som spadol na zem. Mal som nutkanie vybehnúť z izby a vtrhnúť k Lyss, chcel som ju chytiť a zistiť, čo jej je, vedieť, že je v poriadku a že ju nič nebolí.
Čo to, kurva, malo znamenať?! Nikdy som toto necítil, nikdy som sa o ňu nechcel zaujímať, nenávidel som ju! Tak prečo... Tak prečo som sa triasol pri pomyslení, že mala bolesti? Prečo mi bolo zle, keď som si spomenul, ako plakala a behala v mučiarni?

Toto muselo prestať... Lysandra musela umrieť.

***

"Nehýb sa," povedal Ryl a položil mi na členok sáčok ľadu. Moja noha ma stále bolela a keď som dlho chodila, začala mi opúchať.

Ryl sa snažil pomáhať mi, prosil sestry o nejaké mastičky a prikladal mi na nohu ľad alebo mrazenú zeleninu, ale už bolo neskoro. Xaden si trval na svojom a doktora nezavolal, kvôli čomu som teraz mala zle zrastený kotník. Do konca môjho života.

S Rylom sme sa však za tie dva týždne oveľa viac zblížili. Vždy tu bol pre mňa - hlavne preto, že ma musel strážiť, ale nakoniec sa z nás stali skvelí priatelia.

Pozrela som sa na jeho jemne zamračenú tvár a pousmiala sa.
V tú sekundu som cítila silné trhnutie v mojej hrudi a nahlas som zalapala po dychu. Ryl sa na mňa vyplašene pozrel a zdrapil mi ruku.

"Lyss? Čo sa deje?" opýtal sa a v jeho hlase bola jasná panika. Zhlboka som sa nadýchla a drápy v mojej hrudi sa nakoniec vytiahli a zmizli.
"Lysandra?" opýtal sa Ryl a zatriasol mnou.

Pozrela som sa naňho a pokrútila hlavou, aby sa nemusel stresovať.
"Nič. Som v poriadku," povedala som kľudne.
"A čo sa stalo?" opýtal sa a sadol si ku mne na posteľ.

"Ja neviem," pokrčila som ramenami, "mala som pocit, akoby mi niekto do hrude zaťal drápy."

Ryl ma objal okolo pliec a vydýchol si od úľavy. Zamračila som sa naňho.
"To ti príde v pohode?" opýtala som sa a prepálila ho pohľadom, na čom sa jemne uškrnul.

"Áno. To je tvoj drak. Hovoril som si, kedy sa asi preberie," povedal pobavene. Ostala som naňho nechápavo zízať.
"Drak? Aký drak?"

Ryl sa znovu usmial a zasmial sa.
"Tvoj drak, ktorého máš vnútri. Prebudí sa, keď sa prvýkrát dotkneš svojho druha a čím viac času spolu trávite, tým viac sa dostáva napovrch, rovnako ako tvoje inštinkty," povedal nežne, ale ja som stále nechápala, o čom to hovoril. Ryl si všimol môj zmätený pohľad a pobavene si povzdychol.

"Dobre. Predstavme si dvoch normálnych Drakov, ktorí sú druhovia," začal a začesal mi vlasy za ucho, "väčšinou to je tak, že sa druhovia od seba prvé mesiace pomaly ani nehnú. Sú spolu každú hodinu každého dňa a vďaka tomu sa formuje ich puto, no zároveň sa dostávajú napovrch ich draci a s nimi sa objavujú aj inštinkty."

Prikývla som, aby pokračoval.
"Keď je jeden z druhov v nebezpečenstve, inštinkty toho druhého ho ovládnu a urobí všetko preto, aby ho zachránil," povedal a jemne sa usmial, "keby jeden druh nedajbože ublížil tomu druhému, jeho drak začne blázniť. Práve preto sem Xaden asi tak dlho neprišiel."

Vypleštila som oči a odtiahla sa od neho.
"Čože? Je mu niečo? Je mu zle?" opýtala som sa, aj keď som vedela, ako hlúpo a naivne to znelo. Nemohla som si pomôcť... moje vnútro - alebo teda môj drak, ako to Ryl nazval - sa nedokázalo ukľudniť, keď som vedela, že mu niečo bolo.

Ryl si povzdychol a odvrátil sa.
"Nie. Môže si za to sám a zaslúži si všetku bolesť, ktorú mu jeho drak spôsobuje," povedal podráždene a pri jeho slovách som cítila, ako sa vo mne moja dračica nervózne krútila.

"Má bolesti? Môžem mu nejak-"
Ryl nahlas zavrčal a prudko sa posadil.
"Prečo sa oňho staráš?! Zaslúži si to!" zavrčal a zaryl drápy do dreveného trámu mojej postele.

Zaskučala som a pozrela sa ma svoje ruky.
"Je to môj druh..."
"Áno! Tvoj druh, ktorý ťa verejne prebodol, nechal ťa v panike behať v mučiarni a nezavolal doktora, keď si si zlomila nohu! Nie je to nič, len obyčajný kretén!" zavrčal na mňa Ryl a prepálil ma pohľadom.

Moja dračica sa pri jeho slovách snažila dostať napovrch, ale ešte bola príliš slabá, a tak sa mi darilo držať ju na uzde.
"Vypadni. Je to stále môj druh a ty o ňom takto rozprávať nebudeš," zavrčala som naňho a Ryl prekvapene vypleštil oči.

"Lyss-"
"Choď! Choď preč!" vykríkla som a Ryl nakoniec porazene odišiel z mojej spálne a zatvoril za sebou dvere.

Ostala som mlčky sedieť na posteli, zízajúc na dvere, cez ktoré pred chvíľou odišiel. Prešli hodiny, a ja som sa ani nepohla. Obloha za oknom stmavla a z krásnej modrej sa stala pochmúrna čierna. A potom, až keď som bola vyčerpaná kvôli tichému plakaniu, som konečne zaspala.

***

Bol som tam. Bol som v jej obývačke, už stačilo len pár krokov, otvoriť dvere a... a zabiť ju. Bol som tak blízko, konečne som sa jej mohol zbaviť, ale čím bližšie som sa dostal k jej spálni, tým viac som sa triasol a tým väčšia bola moja bolesť.
Ale to čoskoro skončí, spolu s jej zbytočným životom.

Otvoril som dvere do jej spálne, pripravený uškrtiť ju, ale akonáhle som ju videl na posteli nehybne spať, zamrzol som na mieste a viac sa nepohol.

Jej biele krídla v izbe jemne svietili vďaka mesačnému svetlu, jej nádherné blonďavé vlasy sa trblietali ako skutočné zlato a jej bledá tvár bola v spánku kľudná, úplný opak tej, ktorú som videl kedykoľvek som bol pri nej. Prvý raz som videl jej tvár bez známky strachu, hnevu alebo smútku... a bolo to nádherné.

V tej sekunde, ako som si to uvedomil, všetka bolesť aj triaška zmizli a nahradilo ich hrejivé teplo, ktoré mi pomaly brnelo celým telom. A vtedy som si to uvedomil. Tá bolesť, tieto pocity, inštinkty... to všetko bol môj drak.

Chcel som zavrčať od zlosti, pretože som dúfal, že spolu nebudeme a naši draci sa neprejavia, ale nestalo sa tak. Toto bola pohroma, pretože to znamenalo, že už sa jej nikdy nezbavím. Odteraz som ňou bol posadnutý a nedokázal som z jej izby odísť. Mohol som sa len pozerať na to, ako spí, stál som tam hodiny a hodiny, potichu som pozoroval a počítal jej nádychy.

Ahojte všetci! Dúfam, že sa Vám kapitola páčila, vidíme sa nabudúce! 😁

Susan10273 ❤️