Flapping of the wings

Looking for her

Ráno som vyšla z postele, pripravila čaj pre Sophie a kávu pre mňa a mamu, urobila som toasty a tie potom položila na jedálenský stôl.

"Ahoj, srdiečko, prepáč, dnes nestíham," povedala mama, zobrala jeden toast a dala si ho do úst, zatiaľ čo si obliekala kabát a hľadala kabelku.

"Zobuď Sophie a daj pozor, aby nepozerala celý deň len telku alebo telefón, mala by sa učiť na písomku," povedala s toastom v ústach a schmatla topánky, "a prosím, polej kvety. Zaspala som a na nič nemám čas. Ale keď sa budem vraciať z práce, kúpim vám čokoládu, čo ty na to?"

Usmiala som sa a pokrútila hlavou.
"To je v poriadku, chápem to. Čokoládu nekupuj, aj tak sme na tom skoro tak, že si ju nemôžeme dovoliť," povedala som a podala jej další toast.

"Och, Lyss... prepáč mi ten včerajšok, ja som sa len bála..." povedala mama a smutne na mňa pozrela, "robíš tu všetko za mňa a ja na teba len kričím... Nebyť teba, už dávno sme na ulici. Prepáč mi to."

Mykla som ramenami a objala ju. Nech sme sa už hádali akokoľvek často, stále to bola moja mama a ľúbila som ju.

Keď odišla, vyšla som hore do Sophiinej izby a jemne zaklopala. Nikto sa neozval, preto som sa zamračila a vošla dnu.

"Sophie?" oslovila som ju a prisadla si k nej na posteľ, "čo sa deje?"

Sophie zakašľala a keď som jej dala ruku na čelo, pocítila som, že celá horí.
"Sophie, máš horúčku... prinesiem ti obklad a čaj, dobre? Spravila som aj toasty, tak ich skús zjesť. Hneď som späť," povedala som a vyšla von z jej izby.

Zobrala som čaj a jedlo, ale keď som hľadala prášky, zistila som, že už nám žiadne neostali. Doriti.

"Sophie, tu máš čaj, vypi ho do dna a zjedz aj ten toast. Daj si obklad a skús perinu moc neodkrývať. Musím ísť preč, nemáme lieky. Do hodiny som späť," povedala som a podala jej všetky veci.

"Lyss, buď opatrná," povedala Sophie a chytila ma za ruku, "pevne si prichyť kabát."
Usmiala som sa na ňu a prikývla. Dala som si kabát, vlasy som si rozpustila a celá zakrytá som vyšla von.

Vošla som do lekárne, ale zrazu tam vbehla vyplašená Dračica a skrčila sa k zemi.
"Čo sa deje?" opýtala sa predavačka a v hlase jej bolo znieť strach.

"Kráľoví vojaci! Sú tu!" zapišťala schúlená Dračica a všetci v obchode zhíkli a začali panikáriť.

"Čože?! Prečo?!" opýtal sa jeden muž, "čo od nás chcú?!"
Dračica sa rozplakala, "pozerajú krídla každej jednej Dračice. Netuším, čo hľadajú."

V momente, ako to dopovedala, mi prišlo zle a zahmlelo sa mi pred očami. Žeby mala matka predsa len pravdu? Ale prečo by ma chránila pred kráľom? A hlavne - čo kráľ naozaj hľadal?

Pozrela som sa von na ulicu a videla vojakov naháňať Dračice, schmatávali ich za krídla a kontrolovali ich. Čo chceli nájsť? Snáď nie-

"Hľadajú Dračicu s bielymi krídlami!" zakričal muž, ktorý rýchlo vbehol do lekárne.
Mala som pocit, akoby sa so mnou všetko točilo, podlaha, steny, regále, ľudia... nemohla som tomu uveriť...

"Sú to jatky!" zakričal ten muž a skočil na zem, aby ho nebolo vidno cez okná, "zabíjajú každého, kto vzdoruje!"
"M-Máte tu záchody...?" opýtala som sa a hlas sa mi triasol, musela som sa odtiaľ dostať, ako najrýchlejšie som mohla.

Predavačka bola v šoku a vyklepaná, ale prikývla. Nasmerovala ma do uličky, kde som rýchlo prebehla na záchod a zamkla sa tam. Poobzerala som sa okolo seba a uvidela malé okno, ktoré viedlo do opustenej uličky, úplne ideálnej pre túto chvíľu.

Otvorila som ho a vyliezla von, nikto okolo mňa nebol, preto som si utiahla kabát a šprintovala preč. Toto by bola vhodná chvíľa na to vedieť lietať, ale matka mala iné plány a kvôli nim musím pred kráľovými vojakmi celú cestu domov šprintovať!

Ako som sa čo najrýchlejšie hrnula ulicami, videla som vojakov s pištoľami, ako ničia všetko naokolo - strieľajú do aút, do výkladov obchodov, niekedy dokonca aj do ľudí...

Netuším, ako sa mi podarilo dostať sa domov bez prehliadky krídel, ale keď som vbehla do domu, okamžite ma oblapili mamine ruky.

"Kde si bola?! Si v poriadku? Nenašli ťa?" opýtala sa vyplašene a celú si ma prezrela. Síce som na sebe mala krv ostatných, ale nikto ma nezasiahol a ani nevidel.

"Šla som Sophie kúpiť lieky do lekárne a zrazu... sa tam proste objavili, všade sa strieľalo, hľadali Dračicu..."

"S bielymi krídlami. Ja viem," skočila mi do reči mama, "preto odchádzame. Choď si zbaliť veci, len čo sa zotmie, pôjdeme do prístavu a preplávame do druhého kráľovstva. Mali sme to urobiť už dávno..."

Mama na mňa zúfalo pozrela a zotrela mi z líca krv. Zo schodov sa k nám dohrnula Sophie a pevne ma objala.

"Si v poriadku? Až sem bolo počuť streľbu, mysleli sme, že ťa našli," zavzlykala a pozrela na mňa zaslzenými očami.
"Som v poriadku, nič mi nie je," povedala som a usmiala sa na ňu.

***

Hneď ako sa zotmelo, mama nás vyhnala von s malými taškami a ruksakom, v ktorom sme mali jedlo. Zaviedla nás k prístavu, kde sme zaplatili za malú loď, ktorou nás mali prepraviť až na hranice druhého kráľovstva.

Pevne som si utiahla kabát a modlila sa, aby sa mi nikde nenamočili krídla, pretože by sa mi zmyla farba a všetci by vedeli, že to mňa vojaci hľadajú.

***

Tá malá suka sa stále niekde schovávala. Ale nie nadlho, moji vojaci ju nájdu, aj keď pri tom musia vyzabíjať polovicu kráľovstva.

Nenechám môjho sopliackeho brata vyhrať, to ja budem kráľ, nie on... A ak tá malá Dračica bude vzdorovať, nájdem si ju aj sám. Nedovolím, aby mi nejaké tvrdohlavé dievča zničilo všetky plány, kľudne ju aj zviažem reťazami, ak to bude potrebné, je mi to jedno.

Proste sem tá sprostá Dračica dôjde a bude tancovať ako ja budem pískať. Žiaden vzdor nebudem tolerovať.

Ahojte všetci! Ďakujem za komentáre a votes ❤️

Dúfam, že sa vám nový príbeh páči a bude vás baviť!

Máte nejaké teórie?
Prečo chce ten muž Lyss?
Aké s ňou má plány?
Nájde ju vôbec?

Kľudne mi píšte do komentárov!

S láskou, Susan10273 ❤️❤️❤️