Flapping of the wings

Reason

Chcela som zaspať, ale nemohla som. Ako by som aj mohla?
Celý život dúfam, že nájdem svojho druha a utečieme spolu od našich problémov, že budeme len my dvaja, spolu...
Dúfala som, že budeme vždy šťastní, bude ma milovať a ja jeho, tak, ako to majú všetci druhovia.

Túžila som po tom, aby mu nevadila moja farba krídel, aby ma videl aj zvnútra, nielen moju škrupinu zo zlatých vlasov, pekných zelených očiek a zvláštnych krídel.
Ale všetko sa to rozpadlo v prach, keď mi mama na lodi prezradila, čo farba mojich krídel znamená. A ak mi aj ostala nejaká malá iskrička nádeje, kráľ ju zašliapol v trónnej sále.

Rozplakala som sa do vankúša, keď som si všetko plne uvedomila. Môj druh ma nikdy nebude milovať, matku a sestru už pravdepodobne nikdy neuvidím a nikdy ma nikto nebude vnímať ako normálnu osobu, len ako kráľovu nechcenú družku s bielymi krídlami.

Nič v mojom živote nešlo tak, ako som chcela. Vždy som si predstavovala, že s mojím druhom budeme večne lietať v oblakoch a smiať sa, že budeme zdieľať ten typ lásky, kde sa od seba nebudeme môcť pohnúť, že v ten moment, ako sa uvidíme, rozbehneme sa k sebe a už nikdy sa nepustíme.

Ale, samozrejme, môj druh musel byť sadista, ktorý ma nechcel a zakázal mi s kýmkoľvek sa rozprávať. Musel mať kontrolu, bol to najobávanejší tvor na Zemi a nevidel ma ako nič iné než svoj majetok, ktorý plánoval použiť, ale netušila som na čo.

***

Ráno ma Xaden zavolal, aby som s ním šla na raňajky. Ryl ma, samozrejme, čakal pred dverami a potom ma zaviedol do veľkej jedláne, kde Xaden práve vrčal do telefónu. Nebudem klamať, keď poviem, že jeho včerajšia dobrá nálada sa úplne vytratila a vyzeral teraz naozaj desivo. Nechcela som si k nemu sadnúť, to bola tá posledná vec, ktorú by som v tejto chvíli spravila, ale Ryl ma pevne chytil za plece a donútil posadiť sa.

Xaden si sadol oproti mne a naštvane telefón treskol o stôl.
"Dobré ráno," zavrčal na mňa a zobral si zo stola dve palacinky. Neviem, čo som čakala, ale určite by som nepovedala, že najkrutejší človek v zemi je na raňajky palacinky s jahodami a banánom.

"D-Dobré ráno," zašepkala som potichu a pozrela sa na jedlo pred sebou. Bolo tam všetko; ovocie, cereálie, palacinky, lievance, praženica, vajíčka, slanina...
Xaden si všimol môj prekvapený pohľad a odkrojil si zo svojho jedla.

"Daj si čo chceš. Okrem tých orechov, samozrejme. Čo sa vlastne stane, keď ich zješ? Nafúkneš sa ako tá ryba?" opýtal sa Xaden posmešne a ďalej sa pozeral iba na svoje jedlo.
"Nie," pokrútila som hlavou, "nemôžem dýchať."
"Aha... škoda. Dúfal som, že sa pobavím," uškrnul sa a pozrel sa na palacinky, ktoré boli na stole. Zbledla som a zobrala si radšej vajíčko so slaninou. Nemohla som uveriť, že môj vlastný druh sa chcel zabávať na tom, ako sa dusím.

Jedli sme v tichu, až kým si Xaden nenalial, čuduj sa svete, vodu a neodkašľal si.
"Chcem ti ozrejmiť, prečo si tu," povedal a odpil si. Pozrel na mňa chladnými hnedými očami, ktoré sa zdali takmer čierne.

"Nejde o to, že by som ťa miloval alebo mal rád. Úprimne, si mi úplne ukradnutá," povedal a jeho slová ma boli hlbšie, než by som bola čakala, "ide o to, že môj sprostý brat sa chce hrať na hrdinu a oslobodiť kráľovstvo od krutého vládcu, čiže mňa. Otec povedal, že kto z nás si nájde družku ako prvý, bude definitívne kráľ. To je celé."
Zaťal svoje pazúry do stola tak hlboko, že tam ostali diery.

"Nie si aj tak kráľ? Prečo ti to musí povoliť otec?" opýtala som sa zmätene. Xaden si odfrkol a svoje pazúry zo stola naštvane vytiahol.
"Síce už dva mesiace vládnemu, ale nemal som korunováciu, takže ešte nie som oficiálne kráľ. A do tej doby sa môj otec môže stále rozhodnúť, ktorý z nás skončí ako vládca a ktorý bude len zbytočný člen rodiny," povedal naštvane a vyceril svoje tesáky.
Xaden po svojom vysvetlení vyzeral viac než len rozzúrene, jeho stisk na pohári tak zosilnel, že sa mu sklo roztrieštilo v ruke. Nahlas zavrčal a pustil rozbitý pohár, ale všimla som si, že sa mu z dlane pustila krv.

"Krvácaš," povedala som vydesene, "môžem sa ti na to pozrieť a-"
"Nechaj ma na pokoji," zavrčal na mňa naštvane a prebodol ma ostrým pohľadom.
Stuhla som a roztriasli sa mi ruky, ale prikývla som a sklopila pohľad. Xaden sa nadýchol, aby sa ukľudnil a potom zavrčal na slúžky, aby to celé upratali.
Prešiel za mňa a jednou rukou ma pohladil po krídle, zatiaľ čo tou druhou mi surovo zmačkol plece.

"Ešte raz také niečo povieš na verejnosti alebo hocikde inde, postarám sa o to, že mesiac ani nepípneš," zavrčal mi pri uchu a pustil ma. Sledovala som ho, ako kráčal preč a všetci sa mu uhýbali z cesty, aby sa od neho dostali čo najďalej. Vyklepane som sa postavila, nohy sa mi triasli a z očí sa mi spustili slzy.

"Poď radšej do izby," povedal Ryl, ale nemal ten otrávený tón ako vždy. Narozdiel od toho znel dosť smutne a súcitne, položil mi jemne ruku na plece, ktoré predtým Xaden tak surovo stisol a zaviedol ma späť.
"Potrebuješ niečo?" opýtal sa, ale pokrútila som hlavou.
"Pôjdem... p-pôjdem si asi ľahnúť..." zamrmlala som trasľavým hlasom a zavrela sa v spálni, skôr, ako som sa pred ním rozvzlykala.

Ahojte! Prepáčte, že dlhšie nevyšla kapitola, ale už ju máte hotovú, tak mi snáď odpustíte.
Pekný deň!
Susan10273 ❤️